Spravodaj

Sedim zavreta v kabine, kde vzduch ledva prudi. Sekundy kruto ubiehaju, ze az nemam odvahu zacat hladat slovensku klavesnicu. Je to tu tak strasne drahe...vsetko. Preto ta skomolena skareda slovencina. A je to prvykrat dnes, co vobec pouzivam slovensku skladbu viet.
Sedim v Belfaste v hoteli, unavena a sialene zmatena. Nastastie som nasla cesku partacku, tak moze na chvilu vypinat z anglictiny. Sme tu spolu ako Spejbl a Hurvinek, alebo Matko a Kubko, pripadne Lolek a Bolek. Ked niekam idem sama, tak sa ma vsetci pytaju, kde mam druhu polovicu Ceskoslovenska. Dookola tu obidve vysvetlujeme, ze mame dobre vztahy a ze sme za to rozdelenie vobec nijako nebojovali. Pytaju sa vacsinou muzi, lebo je to dobra startovacia ciara na komunikaciu a my sme tu evidentne a zdaleka najmladsie. Zasa produkujeme stereotypy o ceskych a slovenskych zenach.
Zastupenie uplne celosvetove, dlhovlasy Venezualcan a tmava Jamajcanka sa rozculuju nad pocasim. Dvaja pani z Iraku tu hadzu take hlasky, ze ma uz boli branica. Neviem, kde beru ten humor. Prave som sa dozvedela, ze Araby nepouzivaju arabske cislice ako my, ale indicke. Svet sa zblaznil.
Poslednych 50 sekund. nabuduce...

Nový život

Dala som výpoveď. Teda, dali sme. Nebolo to len tak z ničoho nič a rozhodnutie sa rodilo dlho a ťažko.
Ono je vlastne hlúposť hovoriť o výpovedi z organizácie, v ktorej nemáte žiadnu zmluvu. Robíte na živnosť ako kone, bez akéhokoľvek krytia a pod nesmiernym tlakom. Stále bolo treba niečo robiť, niekam chodiť a usmievať sa. Pravdaže, zachovávať korporátnu identitu. Tá je tatam a už ju ani nemienim hľadať v sebe znova.
Boli prehováračky, uplácačky...veď áno, kone sa zídu vždy.
Prvýkrát v živote som nazbierala odvahu a vzoprela sa autorite. Povedala som veľa vecí, čo mi vadí a prečo nechcem zotrvať. Od prvého januára neprídeme. To bola naša výpoveď.
Stretlo sa to s absolútnym, totálnym nepochopením. Nevďačnice. Teraz sedia a radia sa, čo s tým. A ja sedím a snažím sa rozdýchať.
Nechala som tu takmer päť rokov života. Kým som si naplno uvedomila, že život je aj o iných veciach. Predovšetkým o iných veciach.
Teraz budem robiť to, čo som robila. Ale slobodnejšie. Mám tisíc zmiešaných pocitov a zovretý žalúdok.
Naše vedenie sme nazvali štvorhlavým drakom (áno, nie je tu dobrá atmosféra už dlhodobo). Zdá sa, že štvorhlavý drak zostane sám. Len rozmýšľam, či si takýmto správaním k svojim ľuďom neodtína jednu hlavu po druhej.
Kedysi to bola skvelá inštitúcia. Už je to minulosť.
RIP

Nájdete ma v stratách a nálezoch

Už je to tu zas. Panika. Namiesto toho, aby som rýchlo podokončovala tohtotýždňové veci, túlam sa londýnskym letiskom.
Vždy som v slohových prácach a listoch najskôr sovietskym a potom austrálskym kamarátom písala, že milujem cestovanie. To bola samozrejme len taká projekcia, lebo v čase písania so sovietskymi priateľmi nebolo moc kam cestovať a v čase austrálskych zas nebolo moc za čo. Čiže, milovala by som cestovanie, keby som cestovala.
Teraz aj občas cestujem a teda projekcia je kompletne zavŕšená, ale s tým milovaním...milovala by som cestovanie, keby som pri tom nemusela cestovať. Navyše sama.
Trpím totiž absolútne fatálnym orientačným zmyslom. Jeden príklad, aby bolo jasné, aké to až môže byť zlé. Stojím v neznámom meste na námestí, mapa v ruke a hľadaná ulica má byť doprava. Lenže, keď sa otočím chrbtom zistím, že "pravo" je vlastne úplne inde. Už som uvažovala, že si kúpim kompas a aspoň budem vedieť, kde je sever.

Inak, moje "pravo - ľavé" orientácie sú tiež dosť neakceptovateľné. Minule som na pár sekúnd chytila paniku, že srdce mám na inom mieste, ako som si celý život myslela. Potom sa to vysvetlilo, ale tých 10 sekúnd by som nikomu neželala. Skrátka, je to so mnou zlé.

No, a s takýmito vlastnosťami sa ja chystám letieť do Írska. Tak som sa zahrala na dobrodruhyňu (ó, čo to za slovo, ženy nemajú právo byť dobrodružné?)a túlam sa interaktívnou mapou letiska. Už to vidím. Budem tam behať ako splašená hus, slzy na krajíčku a keď už tretíkrát pôjdem dookola ako v Blair Witch, tak si sadnem, predýcham a uvidím pred sebou správny cieľ. Hlavne zachovať kľud.
Ešte zhodnotím programové vyhlásenie vlády a idem sa učiť cestu naspamäť.

Kedysi dávno na mňa vymysleli kamaráti slogan "Elka, na kompase strelka. S Elkou vždy vieš, kde je sever."
Tak to asi ťažko.

Chlad vo vzduchu

Je toho naokolo akosi moc. Tento rok bol zaznamenaný najvyšší počet depresií u detí. Možno sa predtým o tom len menej hovorilo, možno sa smutným deťom nikto nevenoval...neverím na lepšie minulé časy. Neviem to vysvetliť, aj keď odpovedí sa ponúka milión.
Lenže, keď sú už na tom zle deti, tak čo my všetci ostatní?

Mňa dnes rozosmutnilo viacero vecí. Jedno veľké dieťa, ktorého sklamal rodič. To veľké dieťa je vzácny druh, ktorý na rozdiel odo mňa neverí na zlo v ľuďoch. Veľké dieťa, ktoré vždy prinesie úsmev. Dnes sa nedalo. Keď človek vidí celý život vo svojich rodičoch dobro, keď ho rodičia naučili pozerať sa na svet tak veľmi pozitívne, nezaslúži si, aby práve rodič urobil tú chybu a sklamal svoje dieťa.

Dvaja nemeckí dôchodcovia - manželia, prišli do Prahy spáchať samovraždu. Keď to spolu dotiahli až do dôchodku, keď sa dokázali dohodnúť na spoločnej smrti...nemohli sa dohodnúť na spoločnom živote? Možno tiež sklamali svoje deti.

Všetci sme niekoho deti a veľa z nás je depresívnych. Niektorí sa zavrú do seba, iní začínajú byť neuveriteľne zlí na svoje okolie. Niektorí svoj smútok pretavia do radosti iných.

Chcela by som dnes svoj smútok pretaviť do radosti. Bolo by to veľa, veľa radosti. Všade naokolo. Dnes je niečo zlé vo vzduchu.

Chromozomálne rozdiely

Taká kasická víkendová rodičovská návšteva. Prišli sme k nám, otec mi strčil do ruky rezance, že mám dovariť obed, zobral kabát a môjho chlapa, že idú so psom von. Nech sa páči. Prevzala som svoju obľúbenú rolu "země živitelky" a čakala som tam sama ako drúk, kým sa vrátia.
Už som pomaly aj zaspávala, keď sa v družnom rozhovore objavili vo dverách. Výraz tváre, aký môžu mať ľudia len o dvanástej na obed po dvoch becherovkách. A strašne významne sa na seba obaja pozerali. Komplot. Investigatívne som zisťovala, že o čom to celé bolo, ale samozrejme "to bola taká chlapská debata" a nemám sa starať. A že je to moja chyba, lebo keby som mu spravila poriadne raňajky, tak by sa neopil.
Tak som aspoň zisťovala, čo robil pes. Údajne s nimi sedel pri stole a potom jazdil na "skiiborde" (ako hovorí môj otec, čo vie len po rusky a maďarsky).
Ja už naozaj neviem.

Tak mi treba, mala som sa narodiť s iným chromozómom. A nič by som zrejme neriešila.

Houston, máme problém

V poslednej dobe som akási pracovne neproduktívna. To, čo bežne stihnem urobiť za dve hodiny, mi trvá celý deň.
Tak som sa rozhodla, že sa stiahnem do svojho domovského úkrytu a pokúsim sa pracovať tu. Pol dňa už zabíjam takou malou SWOT analýzou o výhodách a nevýhodách práce doma.
Môžem si tu kľudne sedieť aj v spodnom prádle a písať vážne veci. Fasa. Nerobím to, lebo tu máme desnú zimu. V robote sme mali kolegu, ktorý takéto praktizoval aj v kancelárii. Američania by mohli robiť študentom priame prenosy z našej mikrokomunity o sexuálnom harašení. Tu nikto neharaší. Haraší tak akurát mne.
Nemusím na seba nakydať kilo mejkapu, aby sa mi nestalo, že mi budú všetci naokolo hovoriť, že som nejaká smutná (fakt, mejkap dokáže vykúzliť aj veselosť na tvári).
Nevolajú mi sem žiadni nemeckí novinári, že čo to tu máme s tými náckami. Plusový bod.
Na druhej strane je však doma strašne veľa lákadiel a pokušení, čo mi ťahajú pozornosť kamsi inam.
Treba oprať. Treba umyť riady. Z rohu na mňa číha televízor. Už som aj akási hladná. Na stole leží ženička na papieri, ktorá na mňa žmurká, že by som si mohla nalakovať nechty.
V poslednej dobe som akási neproduktívna. A je úplne fuk, kde sa práve nachádzam. Fatal error. Normálne sa mi len nechce pracovať. Chyba vo mne. Kedy mám deadline?

Ako malá

Vždy mi prišlo neuveriteľne smiešne, keď davy mladých diev fanúšikovsky šaleli pri zočení nejakej tej celebrity. Áno, keď som bola malá, tak som si dala od Haberu podpísať tričko. Normálka. Odvtedy sa nič také nezopakovalo. Jednoducho som tie hviezdy nijako neprežívala. Ani neprežívam, treba dodať. Ale (?!).
Kráčam si tak rozvláčne mestom, ako to len ja dokážem. Obvykle zrýchlim až vtedy, keď ma predbiehajú nejaké dôchodkyne. Oproti mne zopár mladých mužov rovnako oblečených. A nutné dodať, mimoriadne dobre vyzerajúcich.
Áno, všetko bolo, očný kontakt - pozerám, pozerám a ten chlap mi je nejaký povedomý. Kde som ho ja už len videla? Sekunda, druhá, v tretej mi to došlo. Raul, kapitán španielskej reprezentácie. Minula som ich a v šoku som zastala, ústa roztiahnuté v divnom úškľabku. Keby som sa na seba pozerala z mimotelesného astrálneho pohľadu, asi by som neverila, že som to ja.
Ten úškľabok mi dlho nemizol z tváre.
Večer som doma robila rekonštrukciu prípadu..Takto som išla a táááákto o kúsoček som ho minula. Stretlo sa to tiež s divným úškľabkom.
Dnes si ten futbal určite pozriem. Ale z čisto osobných dôvodov. Bude tam hrať jeden môj známy.
Čo vám poviem, ako malá.

Ako v kráľovstve Dánskom?

Na začiatku som si dala zásadu, že tu nebudem riešiť problémy sveta a priľahlého okolia. Dnes ju poruším. Nedá mi.
Som taký samonasierací typ, čo dosť škodí môjmu žalúdku a nervovej sústave, ale čo sa dá robiť.
Malé intro. Na Slovensku sa poskyujú sociálne štipendiá deťom v hmotnej núdzi. Celkom rozumné opatrenie, odkedy sa stáva, že deti chodia do školy hladné a niekedy bosé. Volajú sa dokonca aj motivačné - čiže sú odstupňované podľa prospechu. Podporujem.
Jedna výnimka. Na toto štipendium nemajú nárok deti, ktoré sú v špeciálnych školách pre mentálne postihnutých. Nechcem tu rozoberať to, že drvivá väčšina z nich nemá žiaden mentálny postih a v týchto školách sú z rôznych, len nie logických dôvodov.
Skončenie špeciálnej školy znamená, že nikdy nemôžu ísť na poriadnu strednú školu a nemajú ani ukončené základné vzdelanie.
Dementi, odpísaní. Zbytoční.
Rozmýšľam nad tým celý deň a ako obraciam, tak obraciam, nenapadol ma jediný (rozumný)dôvod na to, prečo týmto deckám odoprieť ešte aj sociálne štipendium.
Keď niekoho odrovnať, tak poriadne? Jeden rozumný argument a možno dnes zaspím.

Ja sama

Chcela som len vedieť, či už spí...tak som sa k nemu naklonila. Zamrvil sa a z polospánku povedal, že sa nejde osprchovať, ani keby som mu za to zaplatila.
A že ma ľúbi.
Najčastejšie mi to hovorí z polospánku a ja len dúfam, že je to určené mne.

Ľudia sa delia na škovránkov a sovy a ja nie som nič z toho. Pracuje sa mi dobre aj ráno a večer nemôžem zaspať. Často teda ostávam v tichu sama, môj chlap ma buď podvedome pohladká alebo naberie lakťom pod rebro (raz ma aj sknokautoval na Pohode, keď sa snažil tancovať, ale už som mu to odpustila).
A tak sa v tom tichu preberám sama sebou, minulosťou a tušením budúcnosti a mojimi symptomatickými večnými pochybnosťami. Ako sa zjavia, tak sa vedia rozplynúť v sekunde. Ale je tu jeden problém. Viem, že ich môžem vždy znova očakávať. Že sú ako mravec na kružnici. Čím viac sa vzďaľujú, tým sú menšie ale o chvíľu sa znovu objavia akoby nikdy neodišli.
Je to také, ako keď sa človeku sníva dokola ten istý sen. Sníva sa dovtedy, kým sa nevyrieši vec, pre ktorú sa sen objavuje.
Dnes večer sa preberám tým, čo potrebujem vyriešiť ja. Čo ma vracia stále späť.
Keď sa o tom rozprávame s tým, čo sa chystá byť so mnou v zdraví aj v mojej trvalej hypochondrii, tak každá vyslovená pochybnosť stráca význam. Racionálne sa dá pár slovami vyvrátiť každá z nich. Mala som polhodinový prejav o márnosti nad márnosť a verbálne to skončilo záverom, že žijeme fasa život. Že nám nič nechýba.

Lenže prečo večer, keď dostanem pohladenie alebo lakťom pod rebro, tak často opäť vídavam mravca, ako sa blíži zo zákruty?
Kto ho stále dokola posiela?

Bola som tam

Boli nás tam tisíce. Na pochode proti rasizmu. Na demonštrácii. Na pietnom akte. Akokoľvek si to nazvete.
S touto témou dlho pracujem. Nebola som tam len preto. Dotýka sa ma to ako človeka. Už roky ma trápi ignorancia ľudí. Väčšiny z nás sa dotklo, že musel zomrieť človek, aby ľudia prišli.
Keď zabíjali Anastáziu Balážovú v jej dome skinheadi, takmer nikto sa neozval. Dnes sa ozvali tisícky ľudí. Chcem veriť, že sa časy menia. Že to nie je len preto, že to bol kamarát z internátov. Že sa to dotklo rovnako všetkých.

Mne sa dnes stala zvláštna vec. Keď sme išli po Novom moste, ktorý si skinheadi často vyberajú za bezpečné miesto pre útok, bolo to viac než silné. Fotili nás desiatky ľudí. Nie všetci boli novinári. Mnohí mali zahalené tváre. A mne behalo hlavou tisíc myšlienok.
Ale jedna bola silnejšia. Bála som sa.
Odrazu som cítila, ako sa možno bojí každý Róm, Arab, Afroameričan, keď ide v noci po ulici. Na malú chvíľu som to celé pochopila. Bola som chránená davom, policajnými hliadkami. Aj tak som cítila strach. Organizátor podujatia je môj priateľ, otec rodiny. Možno dnes tiež zaspáva so strachom.
Ak nič dnes večer nemalo význam, tak toto hej. Opäť som raz išla so sklopenou hlavou.
Chápem rodičov rómskych detí, ktorí sa boja ich poslať na strednú školu do okresného mesta. Často mi vraveli, že majú o svoje deti strach. Rozumiem.

Veľmi chcem veriť, že to ľuďmi dnes aspoň trošku pohlo.

Babylonské dedičstvo

Byť v správnom čase na správnom mieste je dôležité. Najmä ak ste typ človeka, ktorému sa lepí smola na päty. Teda, aspoň si to hovorí vždy, keď sa stane nejaký problém. Často sa masochisticky vystavujem rôznym skúškam, aby som sa presvedčila, či si to zapríčiňujem sama, alebo "sa mi to nejako deje". Tentokrát som však bola v prúseri nevinne. Aspoň sa o tom od včerajšej noci presviedčam.
Strávila som dva dni v Pešťbudíne a celé to prebiehalo dobre. Bez veľkých obtiaží som kúpila lístok (aj spiatočný), našla hotel, dva dni diskutovala o problémoch sveta s ľuďmi zo všetkých možných krajín. Program nabitý na prasknutie, nemala som ani čas sa stretnúť s kamarátkou, čo tam žije. Všetci sa ma pýtali, ako dlho trvá cesta z Bratislavy do Budapešti a ja som im položartom hovorila, že kedy ako. Ej, a to som netušila, akú mám pravdu.

Lístok späť som mala správny, vlak stál na správnom nástupišti, všetko sa zdalo byť v poriadku. Aj tak som sa pýtala ako hlúpa všetkých naokolo, či je to vlak Báthory, ktorý ide na moju rodnú hrudu. Všetci len nechápavo krútili hlavou (nemtudom). Tak som to skrátila na dve kľúčové slová. Báthory? Pozson? Bliklo -igen, igen. Je to v poriadku. Ide sa domov.
Sprievodca skontroloval lístok, povedal O.K. (jedno z vysvetlení tejto skratky je zero killed - v tom prípade mal pravdu).

A potom to prišlo. Gyor, zmena sprievodcu. Iná uniforma, lepšia angličtina. Pozrel na mňa a ukázal niečo ako spiatočku. Jedno slovo z vety bolo po anglicky, druhe po nemecky a ostatné maďarsky. Dosť na to, aby som zistila, že idem do Šoprone.

Nie, vlak bol správny. Volal sa naozaj Báthory a išiel naozaj na Slovensko. Ale len polovica vagónov. Áno, nebola som v správnom čase na správnom mieste. Nikde o takejto vagónovej schizofrénii nepísali.

Strih. Všade tma, malá provinčná stanička z čias habsburskej monarchie a nikde nikoho. A ja, úbohá, stojím pod obrovskými hodinami a každý úder minútovej ručičky bol v tom tichu ako facka. Nemala som ani tušenia, kde som a ako sa dostanem domov.

Strih. Som doma. Unavená, vyčerpaná, poučená. Oni pravdepodobne hlásili, že treba prestúpiť do iných vagónov. Po maďarsky. Sprievodca mi možno aj chcel povedať, že mám prestúpiť, ale po anglicky vedel len o.k. Som to zle pochopila.

Ako sa vraví, shit happens. Židia úsmevne dodávajú: Why shit happens always to us?
Vychádza mi z toho jediné. Som Židovka, ktorá by sa urýchlene mala začať učiť po maďarsky.

Zblúdilec

Absolútne neštandardný rozhovor. Ticho v dave, ticho pred búrkou. O ničom a všetkom zároveň. O láske bez slova láska v podmete. O mužovi, čo hľadá muža. O tom, ako som ja, žena, muža našla. A hľadala dlho.
Museli sme byť potichu. Museli sme rozhovor odložiť, keď budeme sami.
Bolo nás pri stole moc. Priveľa na to, aby mi povedal, koho vlastne hľadá.
A ja pritom viem, že hľadá sám seba. A neviem mu to povedať.
Kým som nenašla samú seba, tak som hľadala zbytočne. A narážala na múry.Opäť samej seba.
Na múry, ktoré v menej šťastných prípadoch končia smrťou. Keď som stála na prahu smrti ja, chýbalo málo. Bola som tak neskutočne sama.
V ten deň som sa narodila opäť. A začala hľadať. Neviem, či už som tam, kde som túžila byť.
Neviem, či mám právo radiť iným. Zatiaľ si na to netrúfam.
Tak len potichu počúvam. So sklopenými očami, s pokorou.
Dúfam, že sa znova narodí. Že začne hľadať. Zaslúži si to. Všetci si zaslúžime mať tú možnosť.

Kým stihneš otvoriť oči..a opäť ich zavrieť

Ani človeku nevytrávi po obede a už sa stmieva. Je to zrazu celé také iné. Všetko sa neuveriteľne zrýchľuje. Ako keď v hodine smrti má prebehnúť celý život pred očami. Pred nedávnom som konštatovala jeseň a už aj tá máva pomaly na rozlúčku. Bez bielej vreckovky. O to istejšie.
A nám sa neustále strihá meter. Všetkým do jedného. Keď som bola dieťa, tak som si myslela, že v roku "dvetisíc" budem strašne stará, vydatá, s kopou detí a život budem mať za sebou. Na prahu dospievania som sa spýtala mamy, kedy mi narastú prsia. Urobila vážnu kalkuláciu a dala verejný prísľub. Do osemnástky ich máš, ani sa nenazdáš. A ja na to, že v osemnástke sú mi na nič, že by som ich potrebovala najneskôr v šestnástich.

Je rok 2005 na sklonku a ja nie som ani stará, ani vydatá, nemám kopu detí ani prsia.
Nejako mi tie detské výpočty nesedia. Takýmto tempom sa ani nenazdám a život sa bude mihať pred očami ako vo filme.

Paradoxne pomalé a tiahle sú spomienky. Len toť víkend a stalo sa toľko vecí. Bol aj krik, aj láska. Bolo kino aj les. Dokonca aj nedopečená bábovka preložená palacinkami v reštaurácii. Na istotu. Bolo takmer všetko, čo sa stane za celý život. Niektorí vyskúšali aj trnky :-).
A dialo sa to neuveriteľne pomaly.

Ako v obľúbenej básni: "Ono sa vlastne nič nestalo. Iba to bolo všetko strašne krásne"...ako v živote...opatrne dodávam ja.