štvrtok, novembra 15, 2007

Zlodejka

Niekoľko rokov sa snažím niektorým ľuďom vysvetliť podstatu mojej práce. Podstatu toho, čo sa ňou snažím iným povedať. Nikdy mi to poriadne nešlo, často som končila vetou "radšej to nechajme, zrejme nemáme rovnaký rámec chápania vecí". Včera vo vlaku z Brna zo školy mi to docvaklo. Vlastne, píplo.

V utorok večer som cestou z práce pocítila volanie divočiny - nákupného centra. Pár minút, hodín som sa prechádzala, hľadala, tešila sa. Niečo na seba. Nakoniec som víťazoslávne odišla z obchodu s novučičkou kabelkou. Predavačka mi dala do ruky blok, usmiala sa na mňa a odprevadila ma preč.
Večer som do nej nahádzala všetky knihy o multikulturalizme, predsudkoch, diverzite a neviem čom všetkom. Veľké slová.

V stredu ráno som vošla do obchodu v susedskej krajine. Potrebovala som urobiť nejaký rýchly nákup a bežať na seminár. Už pri vstupe sa ozvalo hlasné pípanie. V sekunde sa na mňa vrhli všetky zraky prítomných, ktorí si ma premerali od hlavy po päty a so zvláštnym odporom sledovali, čo spravím. Kým mi došlo, že to ja som pôvodcom škandálu, uplynulo pár sekúnd. Lámavou slovenčinou, na ktorú som sa zmohla, som zavrávorala niečo v zmysle, že to pípalo už pri vstupe. Začala som prehľadávať kabelku a našla som tú zvláštnu šedú magnetickú vec, ktorá odhaľuje nepriateľa. Zjavne ženička v bratislavskom obchode zabudla. Predavačke som otvorila kabelku, ukázala, že v nej nič nemám a odišla som za hlasného pípania v sprievode nepriateľských pohľadov preč.

Do ďalšieho obchodu som už vstupovala s previnilým výrazom, za zvukov hlasného pípania a namierila som si to rovno k pokladni. Vysvetlila som predavačke, o čo ide, ukázala jej blok ako dôkaz svojej neviny a požiadala som ju o odstránenie toho zariadenia. Hanbila som sa ako malá. Dáma v rokoch však zhovievavo zobrala moju novučičkú kabelku a zbavila ma toho zdroja hanby.

A cestou domov mi došlo, že ja som ešte z tých šťastnejších, ktorí sa takejto stigmy vedia zbaviť. O pár minút som už bola bežná nakupujúca. Nikto si ma ani nevšimol. Nič sa nezmenilo, iba to žalostné pípanie chýbalo.

Sú však ľudia, ktorí pípajú kade chodia a márne môžu vysvetľovať, že oni nikomu nikdy nič zlé neurobili. Stretávajú sa s týmti podozrievavými pohľadmi neustále. Hanbia sa ako malé deti. Len oni nemôžu s tou svojou odlišnosťou nič spraviť. Budú pípať vždy. Oni budú na letisku ako prví vyzvaní na prehliadku. Pred nimi v obchode spozornejú všetky predavačky. Trošku som tú ich večnú nervozitu pochopila. Cítila som sa ako zlodejka, ktorá nikdy nič neukradla.

utorok, novembra 13, 2007

Zo strachu

Len pomaly dýchaj. Neotáčaj sa. Chvíľu stoj.
Len na chvíľu zastaň a dívaj sa pred seba.
Stále smeruješ, stále si kladieš otázky.
..A občas, ako Lótovu ženu, ťa niečo núti sa otočiť.
Pomaly, ako v zábere zo starého filmu sa dokáže zrútiť celý svet.
Pri jednom pohľade dozadu.
Dnes nie. Len pomaly dýchaj.

Treba ísť.

pondelok, novembra 12, 2007

Rodina

Vždy bola pre mňa extrémne dôležitá rodina. Mám niekde v sebe stále zakódovaný ten pocit, že si príbuzní majú pomáhať. Mama mi vždy hovorila, že mám s bratom udržiavať len dobré vzťahy, lebo keď nebudem mať jeho, nikto iný mi nepomôže.

Už viac rokov to v mojej rodine trochu škrípe. Mama ako stále prítomný tmel už desať rokov nie je a väzby sa postupne čím ďalej, tým viac rozpúšťajú. Postupne si uvedomujem, že mi v živote vždy najviac pomohli tí, s ktorými nemám žiadne pokrvné puto. Priatelia, dokonca niekedy úplne cudzí ľudia. Je mi dosť smutno, keď to píšem.

Ale keď si to tak po dnešnej skúsenosti rekapitulujem...žiaľ, je to tak. Napadlo mi to všetko po tom, ako mi dnes volal jeden blízky rodinný príslušník. Stretli sme sa, rozprávali, začala som mu hovoriť, ako je s otcom nie úplne najlepšie. On po troch sekundách ticha sa ma pýta: "Počuj, a ty môžeš cez seba preháňať aj čisto finančné projekty? Mám možnosť niečo spraviť za veľké milióny a potrebujem to prehnať cez niekoho účtovníctvo". Ak s niečím takým príde cudzí človek, slušne mu odpoviem, že žiadne černoty robiť nebudem, nech to bude akýkoľvek "dobrý kšeft". Ak je to niekto takýto, neviem, či mám plakať alebo ísť urobiť niečo oveľa negustióznejšie. A takéto príklady sa začínajú postupne hromadiť. Už len čakám, čo sa stane, keď nebodaj príde na nejaké dedičské konania.

A tak začínajú byť pre mňa dôležitejší úplne iní ľudia. Či už sú to priatelia, alebo "získaná švédska rodina", sú mi nepochybne bližší. Len neviem, ako mám naložiť s tými maminými slovami.

utorok, novembra 06, 2007

Inak

Ono to v živote už tak chodí, že veci sa nemenia pomaličky, postupne. Možno aj hej, ale tie malé zmeny si nevšímame. Ako tá slávna žaba, čo sa pri postupnom otepľovaní vody uvarí a keď ju hodíte do vriacej, tak vyskočí. Jej šťastie.

Ja mám niekedy pocit, že môj život vyzerá tak, že z ničoho nič, uprostred ulice ma niekto otočí ako pri hre na slepú babu, odokryje mi oči a svet je zrazu úplne iný. Raz krajší, inokedy kruto zlý. Raz vstúpi do krčmy úplne cudzí človek a ono je akosi v sekunde jasné, že tento z vášho života len tak nevypadne. Ani neviete ako a kráčate k "oltáru". Inokedy zas zazvoní telefón a úplne rovnakým spôsobom iný človek z vášho života zmizne. V sekunde.

A medzi tým je milión väčších či menších príbehov, ktoré v rôznej intenzite skúšajú vašu celistvosť. Teraz je presne obdobie, kedy mám pocit, že ma niekto v tom parku so zaviazanými očami otáča. Snažím sa nahmatať okolo seba iných a mnohých nespoznávam. Iných zas spoznávam a nestačím sa čudovať, akú nežnosť majú v tvári, ktorej sa prvýkrát dotýkam. A mám strach, ze keď si dám dole tú šatku z očí, tak budú veci inak. Teraz sa točím. Teraz ešte nič neviem. Len tuším, že sa niečo deje.

Nemám rada zmeny. Necítim sa vo svojej koži. Čakám.