Rodina

Vždy bola pre mňa extrémne dôležitá rodina. Mám niekde v sebe stále zakódovaný ten pocit, že si príbuzní majú pomáhať. Mama mi vždy hovorila, že mám s bratom udržiavať len dobré vzťahy, lebo keď nebudem mať jeho, nikto iný mi nepomôže.

Už viac rokov to v mojej rodine trochu škrípe. Mama ako stále prítomný tmel už desať rokov nie je a väzby sa postupne čím ďalej, tým viac rozpúšťajú. Postupne si uvedomujem, že mi v živote vždy najviac pomohli tí, s ktorými nemám žiadne pokrvné puto. Priatelia, dokonca niekedy úplne cudzí ľudia. Je mi dosť smutno, keď to píšem.

Ale keď si to tak po dnešnej skúsenosti rekapitulujem...žiaľ, je to tak. Napadlo mi to všetko po tom, ako mi dnes volal jeden blízky rodinný príslušník. Stretli sme sa, rozprávali, začala som mu hovoriť, ako je s otcom nie úplne najlepšie. On po troch sekundách ticha sa ma pýta: "Počuj, a ty môžeš cez seba preháňať aj čisto finančné projekty? Mám možnosť niečo spraviť za veľké milióny a potrebujem to prehnať cez niekoho účtovníctvo". Ak s niečím takým príde cudzí človek, slušne mu odpoviem, že žiadne černoty robiť nebudem, nech to bude akýkoľvek "dobrý kšeft". Ak je to niekto takýto, neviem, či mám plakať alebo ísť urobiť niečo oveľa negustióznejšie. A takéto príklady sa začínajú postupne hromadiť. Už len čakám, čo sa stane, keď nebodaj príde na nejaké dedičské konania.

A tak začínajú byť pre mňa dôležitejší úplne iní ľudia. Či už sú to priatelia, alebo "získaná švédska rodina", sú mi nepochybne bližší. Len neviem, ako mám naložiť s tými maminými slovami.