Poobedný úsmev

Denne v Bratislave miznú obchodíky, trávniky, malé tiché miesta, kde človek na chvíľu nemusí na nič myslieť. Často rozmýšľam, akú atmosféru asi mala kedysi stará Bratislava. Keď sa všade dalo chodiť peši a ľudia sa zdravili na ulici úklonom hlavy. Občas v kaviarňach vídavam staršie dámy, ktoré tieto časy ešte pamätajú. Miešajú svoju kávičku, koňačik lupnú do seba a trkotajú s dávnymi priateľkami. Krásne sa na nich díva. To už je preč.

Sú ale miesta, ktoré sa ešte z posledných síl držia. Malé trhoviská v centre. Už ich je len zopár, ale stále sa tam dá prísť ráno, kúpiť kvety, ovocie a nadýchať sa človečiny.

Takéto trhovisko máme aj blízko práce. Zastavíme sa tam cestou z obeda takmer každý deň. Je tam dobrá atmosféra. Každú chvíľu vás akoby obletí malá víla a fúkne úsmev do tváre. Mám pocit, že aj tie staršie dámy zo starého Prešporka tam občas vídam.

S jedným pánom z južného Slovenska tam už mám vytvorený taký malý emocionálny vzťah. Vždy po nákupe dostanem nejaké jabĺčko. Veľmi sladké.

Dnes som si ale zámerne kupovala tri.

on: "Sedemnásť korún slečna"
ja: "Nech sa Vám páči"
on: "Sedemnásť, to je krásne číslo. A vy ste už mali sedemnásť?"
ja: "Jááj pane, ja už si ani nespomínam, čo som robila, keď som mala sedemnásť"
on: "Určite nejaké sprostosti"

Inde by vám to prišlo ako lacné harašenie. Na tomto trhovisku je to úplná súčasť života. Odchádzate a stále máte úsmev na tvári. Víla odletela niekam medzi kvety.
Keby tak chcela táto atmosféra v Bratislave ešte ostať. Bojím sa ale, že už bolo prijaté nové rozhodnutie o výstavbe.