Pochvala

Včera som bola na prijímačkách na doktorandské štúdium na Masarykovej univerzite v Brne. Po rokoch odhodlávania som urobila rázne rozhodnutie a pustila sa do toho.
Čisté voňavé chodby, na každom poschodí prebaľovací pult pre študujúce alebo pracujúce matky s deťmi. Zároveň detský kútik, kompletne vybavený hračkami a strážený študentmi, ktorí sa tam ako dobrovoľníci striedajú. Úctivý vrátnik. Dobrý pocit zo školy. Zvláštne.

Na rade som bola úplne posledná, ostatní kandidáti zvierali kŕčovito v ruke svoje diplomové práce. Ja som tu svoju doma niekde vylovila, oprášila a rýchlo si prečítala záver, aby som si spomenula, o čom to kedysi bolo.

Komisia bola zložená z najväčších kapacít, ktoré si viem predstaviť vo svojom odbore. Celú noc predtým som nespala, donekonečna som formulovala v hlave argumenty pre svoj dizertačný projekt a uvažovala som nad tým, na čom ma môžu nachytať. Aspoň tak som si pamätala prístup "kapacít" zo svojej školy. Celé to trvalo asi desať minút a nejako "friško" ma hnali odtiaľ preč.

Hodnotenie dekana fakulty bolo nasledovné:
"Ked sa raz pýtali komisie, ktorá prijímala Oppenheimera na doktorské štúdium, aký zanechal dojem, šéf komisie povedal: "Museli sme to rýchlo ukončiť, lebo sa začal pýtať". A toto bol podobný prípad.

Väčší kompliment som nikdy v živote nedostala. Našťastie mám však k Oppenheimerovi dosť ďaleko. Nechcela by som, aby aj moje výsledky dopadli tak, ako tie jeho.