Jeden malý, krátky okamih...

Včera som bola na krátkom pracovnom výlete v Dolnom Kubíne. Hej, dosť ďaleko z centra, keď idete na otočku.
Lenže keď vyleziete na chvíľu z centra (myslené - z vašej každodennej stereotypnosti), tak sa začnú diať veci.
Zrazu všetko okolo seba akosi lepšie vidíte. Ráno vo vlaku dve babičky, ktoré si delia peniaze pre vnukov na šibačku. O hodinu neskôr nabúchaný svalovec, ktorý sa ledva zmestí do kupé, vzápätí vytiahne knižku od Balzaca.
Starý dedko v pizzérii sedí nad svojim malým pivom, pozerá televízor s nemenovanou hudobnou stanicou a neveriacky krúti hlavou nad hemžiacimi sa polonahými telami. V Dolnom Kubíne. V pizzérii. Prišlo mi to celé ako absurdná dráma. Ale musela som sa pousmiať. A že ja často tomuto svetu nerozumiem. Porozprávajte sa s dedkom v Dolnom Kubíne.

Účel cesty netrval dlhšie ako tri hodiny a zrazu som bola na ceste späť, tentokrát v autobuse. Tam ma pochytil úplne neuveriteľný, odovzdaný a nesmierny pocit šťastia. Po veľmi dlhej dobe som sa ocitla úplne sama, sama so sebou. Bolo tam ticho a všetci spali. Chvíľami si Ruska na zadných sedadlách spievala prostonárodné pesničky. Asi jej bolo smutno. Vyzerala tak, keď sa nám oči na sekundu stretli.

Mne bolo tak veľmi zvláštne krásne. Zhlboka som sa nadýchla a napadlo mi, že teraz sa môže stať hocičo. Ten nesmierny pokoj, ktorý ma opantal v tme na diaľnici, by som potrebovala zažívať každý deň. Aspoň na päť minút. Samotu uprostred ľudí. Celý svet v malej samote na diaľnici. Tak to bolo dobre. Tak to malo byť.