Tisíc slov v hlave

Štyrikrát si zívne a cíti, že na ňu prichádza únava. Vytúžená únava, vytúžený večer, vytúžený spánok. Ešte si chce pozrieť české správy, lebo v telke majú ibe slovenské programy. A potom už pôjde na kute, ako hovorieva jej otec. Mužovi vedľa nej už pomaličky ochabujú svaly a cíti, ako odchádza. Do miest, kde netreba rozmýšľať.

V tme, v tichu, v jemnom vetre prichádzajúcej jari čaká, čaká a túži po tom malom zášklbe svalov na chrbte, po ktorom prichádza spánok. Ale neprichádza. V tom tichu majú zrazu aj myšlienky zvuk. A je ich nespočetne veľa. Zrazu jej napadnú úžasné veci, ktoré by sa dali robiť. Usmeje sa. Aj by si ich zapísala, keby sa nebála, že sa opäť úplne preberie. Zrazu jej napadnú všetky katastrofy, ktoré sa môžu stať. Otáča sa na druhý bok a má pocit, že to už pomaličky musí prísť. Vonku sa rozozvučí alarm.

Mnohí okolo nej jej vravia, že sa im nič v poslednej dobe nedarí. Že teraz je také obdobie. Mladá študentka strednej školy jej povie, že pre rodinu je najlepšie, ak sa jej členovia vôbec nestretávajú. Že len vtedy môžu byť v rodine dobré vzťahy. U nich doma to tak je a je to super. Je jej z toho smutno. Z celého sveta. Zo seba samej. Pripadá si ako Amélia z Monmartru, ktorá sedí pred televízorom a vidí v ňom všetky tragédie svojho života. Ktoré vlastne nikdy neboli. Ale mohli by byť.

Nakoniec zaspáva. Nakoniec sa jej podarí pozrieť sa na veci inak a vidieť to inak. Nakoniec vie, že všetko dobre dopadne. Vždy doteraz všetko dobre dopadlo. A bolo horšie. Bolo oveľa, oveľa horšie.