Večné dilemy

Nejako mi táto jeseň nevyšla. Keď som začiatkom augusta v miernej agónii nevedela, kam skôr skočiť (v mojom prípade "ktorý folder s projektom ráno otvoriť"), rátala som pomaly dni a večer ovečky, že kedy to skončí. K Švédovi som sa večer túlila s prísľubom, že ešte pár dní zvládnem....a z pár dní je pár mesiacov.

A tak ešte koncom novembra zapínam ráno o siedmej počítač a píšem ako český žandár. Nie, nie som Maxim E. Matkin, ani nikto, kto píše len tak, pre vlastné potešenie.
Tento týždeň som to trochu prepískla. Dokonca som musela navštíviť svoju obľúbenú pani doktorku, ktorá sa ma vždy pýta, či pracujem v kolektíve.
Lenže choďte k doktorke s tým, že ste prepracovaní, že v noci neviete oka zažmúriť , že potom ráno nevládzete a že sa všetci zbláznili a každý má na Vás nejaké nezmyselné požiadavky. A vyhnúť sa tej jej zabíjajúcej otázke. Samozrejme, že som dostala odpoveď, že si mám hľadať inú prácu, keď na takúto nemám. Myslela povahu. A ešte som dostala nejaké lieky na spanie. Mala som byť fakt radšej kaderníčka. By som riešila len to, či zajtra tú ofinu zastihnem doprava alebo doľava. Neviem, prečo kaderníčky každému momentálne strihajú ofinu (mimochodom, aj ja ju mám). Možno keby museli vymýšľať iné kombinácie, nemohli by spať. Ako ja.

Tak som to celé vyriešila po svojom a odpojila som sa od kolektívu a doma v kľude celý deň píšem. Sledujem, ako sa moji priatelia, priateľky, známi pripájajú a odpájajú od všemožných komunikačných on - line kanálov, kedy idú na obed, kedy si idú zapáliť, kedy to zabalia. Jedny mi tvrdia, že treba teraz makať naplno do strhania, že dobre bude neskôr. Iné zas kričia a používajú nahnevané emotikony, že som hlúpa a mám vypnúť. Tak vyberte si. Zdá sa, že sú na svete len dvaja ľudia, ktorí mi rozumejú a som im za to vďačná.
Tento rok bude môj zoznam novoročných predsavzaní veľmi komplexný. Aj keď jednoduchý. Zmeň prístup dievča a hlavne toľko nerieš.

PS: Tento článok som napísala hlavne kvôli sebe, aby som sa k nemu mohla vo februári opäť vrátiť. Snáď s lepším pocitom