Strach

Obvykle sa o seba nebojím. Keď niekam cestujem, idem v noci domov, alebo sa dostanem do ťažkej situácie, nepociťujem strach.

Oveľa viac sa bojím práve o tých druhých. O mojich blízkych, rodinu. Najviac sa vždy bojím o Švéda. Keď išiel s bratmi a otcom do Tatier, tak som mu zdôrazňovala, nech si dá pozor. Že vie, že na tom nie je zdravotne tak dobre, aby vyliezol rovno na Gerlach. Svätá prostota. Som empatická, záleží mi na nich. Lenže v tom je pes zakopaný.

Celý môj strach vyplýva z pocitu, že neviem, čo si počnem, ak sa mu niečo stane. JA. Myslím na to, že budem večer chodiť domov a budem tam sama. JA. Že sa v ňom už nebudem vedieť stratiť tak, ako každú noc. JA. Že keď mu poviem, že pekne vonia, tak mi už nikdy nepovie, že je to tým jeho neodolateľným pižmom. MNE. Že zostanem SAMA.

Preto sa o seba neobávam, preto nemám o seba strach. Lebo neuvažujem nad tým, čo bude s mojimi blízkymi, ak JA nebudem.

Jediný raz v mojom živote sa to obrátilo. Pred desiatimi rokmi, keď mama odchádzala na operáciu a dávali jej minimálmu šancu na prežitie. Celú noc som nespala a myslela som len a len na to, aký musí mať neuveriteľný strach. Vyslovene som si vravela, že ja to zvládnem, nech sa deje čokoľvek, len nech sa ona netrápi. Už som sa nikdy nedozvedela, ako sa tú noc cítila ona.
Možno keď ide do tuhého, naše záujmy idú bokom. Možno.

Ale v bežnom živote sa na všetko pozeráme optikou samých seba. Teda aspoň JA.