Ako som sa do toho "obula"

Každý rok sa nám so Švédom aspoň raz podarí vyraziť niekam na neplánované miesto a viac či menej aktívne oddychovať. Aktívne v tomto zmysle znamená "veľmi", takže je úplne nepodstatné, či pritom zvyšujeme obrátky, alebo len "tak sme".
Vydala som sa do rodiny turistov. Dozvedela som sa to už pred niekoľkými rokmi na nedeľnom obede od svojej vtedy ešte budúcej svokry. Nepopieram, že ma to vydesilo. Bola som totiž vždy taký ten kaviarenský druh lasicovského typu a slovo túra pre mňa znamenalo "vyšliapať" tých sto metrov (či koľko) na Kolibu.
Ale časy sa menia, my sa meníme a chtiac či nehtiac som sa musela prispôsobiť. Po pár mesiacoch, keď opadla prvotná šialená zamilovanosť, Švéd sa odhodlal vyhlásiť, že jednou z najlepších investícií do nášho vzťahu bude, ak si kúpim vibramy. Prišla prvá hádka. Vyhodiť niekoľko tisíc za topánky, ktoré sú ťažké, tvrdé a použiteľné len občas, mi prišlo ako nesmierna hlúposť. Frflala som dlho ešte aj po tom, ako sme ich išli vyskúšať na spomínanú Kolibu. Obrovské otlaky a pochybnosti o zmysluplnosti zväzku, ktorý sa inak črtal celkom perspektívne.

O rok sme to skúsili už aj vo vyššej nadmorskej výške a začalo sa mi to páčiť. Tie odporné, tvrdé topánky fakt držali na skale a voda od nich odskakovala. Musela som zraziť opätky (v tomto prípade veľmi kvalitnú podrážku) a priznať chybu.

Samozrejme sa to nevyvíjalo úplne lineárne romanticky. Pred rokom vo Vysokých Tatrách sme boli tesne pod vrcholom veľmi blízko rozhodu. Bola mi sľúbená "pohodová prechádzka". Za každým kopcom, na ktorý som sa ledva vydriapala, sa týčil ďalší. A to sme tam mali už niekoľkokrát byť. Po hodine som už nerozprávala a šliapala mechanicky ako motorová myš dvesto metrov pred mojim chlapom. Ten bol na mňa hrdý a až keď zbadal môj výraz v cieli, zamrzol mu úsmev na tvári. Neviem, či som ho náhodou netitulovala aj nejakým vulgarizmom. Dodnes je to jeden z mojich najobľúbenejších príbehov. Na to, že som sa dva dni potom nemohla pstaviť na jednu nohu kvôli opuchnutému kotníku, som už zabudla.

Tentokrát sme vyrazili na Roháče a mám novú lásku. Tie kopce ma úplne uchvátili. Nechávala som zámerne Švéda niekoľko desiatok metrov pred sebou, aby som si vychutnala to úžasné ticho. Šli sme inou trasou ako všetci ostatní a tak sme boli celú cestu pod kopcami úplne sami. Neviem, či sa to dá k niečomu prirovnať. Cítila som sa ako najmenší tvor na celom svete a usmievala som sa ako malé dieťa. Sedela som na kameni asi desať minút a chcela som, aby to trvalo hodiny.

Nakoniec som rada, že som sa vydala do rodiny turistov. Kaviarne sú tiež super, ale to ticho ma postavilo znova na nohy. Aj keď som si už na tento rok definitívne vyzula svoje "supergoratexové" vibramy.