Útek

Sedím od rána a čumím do monitora. Jednu stranu. Jednu jedinú. Odporúčania. No tak, hecni sa, veď snáď vieš, čo by sa malo robiť. Máš za sebou ťažký výskum. Už len posledný kúsok. Píš.

Neviem. Nedá sa. Niekedy som mala pocit, že po opici mám dve hlavy. Vravievali sme často, že tá väčšia je v tej menšej. Dnes mám menej ako tú jednu a v nej more. Počujem, ako mi tam čľupce. Opakujem si svoje meno, vek, povolanie. Základné údaje poznám. Na viac sa nezmôžem. Nemám ani po opici. Po chrbte mi steká malý slaný potok. Horúci.

A tie milé panie na ministerstve, ktorým píšem odporúčania, sú už od jednej na pláži. Alebo niekde. Vládny predpis. Ja nepodlieham žiadnym predpisom. Iba svojim vlastným. Osobná zodpovednosť sa to volá. Malý tichý hlások vo mne kričí naplno. Plavky, plavky, na pláž. Rútia sa mi interné predpisy. Zodpovednosť stiekla po mojom chrbte kamsi...

Podlieham novej forme osobnej zodpovednosti. Za duševné zdravie.
Odchádzam na pláž.