Žeby už?

Ak by všetky zákony platili tak, ako tie Murphyho, tak by nám bolo heja žiť. Ak sa niečo kazí, tak poriadne, ideálne reťazovo. V tomto smere je môj momentálny život ideálny.
V pondelok som ešte sedela s kamarátkou na terase, popíjala studený broskyňový džús a štorcovala sa, ako je všetko ťažko v pohode.
Mala som pocit, že ten projekt do svadby stíham. Aj ten druhý a tretí. Že keď som pred rokmi písala diplomovku rýchlosťou 20 strán za deň, tak to tak pôjde aj teraz. Že kľudne obvolám všetkých "respondentov" a vybavím tie rozhovory za dva dni. Že tie tri kapitoly poskracujem jedna dva. A potom sa usmiata, spokojná, do ružovučka vyspinkaná vydám za svojho úžasného muža a budeme rodinka úžasných.

Pondelok je strašne ďaleko. Chytila som angínu a pokazil sa nám doma počítač, takže chodím do práce chorá. Včera som absolvovala návštevu lekárky, lebo som si už fakt myslela, že bez antibiotík to nepôjde. Tá sa ma šesťkrát spýtala, či kašlem. Po mojej piatej zápornej odpovedi (šiesty krát som na ňu len pozrela so zdvihnutým obočím) mi predpísala kvapky proti kašľu. A antibiotiká, po ktorých trávim veľa času na miestach, kam aj králi chodia pešo.

Večer mi zavolal brat, že otec je v nemocnici. Nikam sa neviem dovolať a tú "vec" píšem rýchlosťou dva odstavce za deň.

Už sa vidím, aká som o mesiac usmiata, pekná a do ružovučka vyspinkaná pred tvárou poslanca obecného zastupiteľstva a hovorím svoje "áno".