čím chcem byť

Často uvažujem, čo by som robila, keby som nerobila to, čo robím. Akože normálne profesia. Keby ma nezaujal jeden výrok v odborom časopise, pre ktorý som sa rozhodla študovať svoj odbor. Mama zo mňa chcela mať detskú psychologičku. Aj mi ešte počas základnej školy vybavila konzultácie, ale moc nám to spolu nešlo. Potom som navyše zistila, že na psychológiu treba matiku a že by ju nemali študovať ľudia, čo majú sami nejaké duševné problémy. Nič pre mňa teda. To, že na mojej škole som mala matiky viac než dosť, nechajme teraz bokom. Hlavne že tie duševné problémy nekolidovali s učebnými osnovami.
Ja ososbne som v detstve chcela byť predavačka v textile. Sa mi páčila tá vôňa v obchode. Ale textily už tuším ani neexistujú.
A po tomto týždni mám novú vysnívanú profesiu. Boli sme s Janičkou pracovne v jednej veľmi východnej obci Slovenska. Každá z iných pracovných pohnútok, ale ve dvou se to lépe táhne a navyše srandy je kopec.
Našli sme v škole riaditeľa, ktorý mal len o pár rokov viac ako my, chuť pracovať a extrémne dobrý zmysel pre humor. A stále hovoril akože, čo sa prenieslo už aj na mňa a dokonca aj na úvod tohoto článku. Tá škola je evidentne jeho život, býva v malom domčeku v areáli a stará sa tam o všetko ako o vlastné. Dokonca tam s frajerom hrávajú cez víkendy volejbal a tenis. S frajerom? Sa prekecol? Alebo je s tým v pohode? To sme už na tom dosť dobre v malej dedine pri ukrajinských hraniciach.
Asi to tam má dosť ťažké, v tej dedine so starými štruktúrami. Zakázal v škole piť alkohol a fajčiť a stretlo sa to s obrovským nepochopením. Ťažké intrigy. Akože všetci sú proti nemu.
Napriek tomu si tam bačujú, usmievajú sa od ucha k uchu a hrajú volejbal. S asistentom.
Asi by som chcela byť riaditeľka školy v malej dedine niekde ďaleko. By som si tam bačovala a Švéd by mi robil školníka. Alebo by vyučoval občiansku náuku. A cez víkendy by sme hrali volejbal. Sa mi to pozdáva čím ďalej, tým viac.
Riaditeľ sa s nami rozlúčil vetou "Ako hovorí Adela, vidíme sa". Len aby nakoniec nemal pravdu.