kam sa len podela...

Včera som chcela pridať jej bývalému kometár k článku a napísať moju najobľúbenejšiu báseň. Lenže, zabudla som ju. Našla som kedysi dávno v šestnástich rokoch malú knižku, ktorá na mňa zapôsobila na celý život. Aspoň som mala ten pocit. O to viac ma teraz zaskočilo, že si tú báseň nepamätám. Dokonca ani neviem, či by sa mi ešte stále páčila. V mysli sa mi vynorili len posledné dva verše:
"Vonku je strašne veľa ľudí a to ja nemám rád.
Bože, čo to vravím...že nemám rád ľudí".

Asi je pravda, že poézia zapadá prachom a iba občas sa odniekiaľ zjavia útržky dávnych čias. Včera som zatúžila tú báseň nájsť celú. Keďže sa vraví, že všetko je na webe, zavolala som si na pomoc večného kamaráta a asistenta googla. Skúsila som heslo "nemám rád ľudí". Samozrejme, báseň som nenašla, ale bolo fascinujúce sledovať, koho všetkého ľudia nemajú radi a ako to formulujú. Zábavné popoludnie. Skúsila som to potom formulovať aj v ženskom rode, definitívne zabudnúc na pôvodnú ideu vyhľadávania. Významnú časť odkazov na to, čo nemajú rady ženy, tvorili zoznamovacie inzeráty.
Odvtedy stále uvažujem, prekrúcam, interpretujem niečo, čo je len náhodným súhrnom okolností...napadlo ma už tisíc vecí, ktoré nemám rada. Ľudia medzi nimi neboli.
Zvláštne, čo všetko spraví jeden medzinárodný deň poézie. A čo spraví jedna báseň, ktorú si ani nepamätám. Ak ju niekto pre mňa nájde, odmena ho neminie :-)