Kto je obeť?

Dnes ráno som v rádiu začula, že v Spojených štátoch čelí trestnému stíhaniu za sexuálne obťažovanie šesťročný chlapec, ktorý údajne obchytkával svoju spolužiačku v škole. Moje prvotné absolútne pobúrenie vyústilo do celoranného uvažovania nad tým, či nie je niečo zhnité v kráľovstve Dánskom.

Jedna z vecí, ktorá mi naozaj vadí je vulgárny sexizmus. Snáď ako každá žena som sa aj ja viackrát stretla s vetou typu: "Choď za ním ty...ak dobre zavrtíš zadkom, tak to máme v suchu". Nehovoriac o tom, čo si často musela vypočuť kolegyňa, ktorá bola "lepšie obdarená" ako priemerná žena.
Na druhej strane žijem na Slovensku a keďže som tu celý život socializovaná, moja miera tolerancie k sexuálnemu harašeniu je v podstate dosť vysoká. Pokiaľ nepresahuje únosnú mieru, tak mi pripadá celkom vtipné a nalejme si čistého vína, lichôtky lichotia a flirtovanie tiež.

Ale späť k tomu úbohému dieťaťu. Veľmi dobre si pamätám svoju cestu k vlastnému sexuálnemu objavovaniu. Mám pocit, že ak by malo byť trestne stíhané každé dieťa, ktoré sa vo veku šiestich rokov dopustí takého ohavého činu ako ten malý Američan, tak všetci sedíme v base. V prípade mojich osobných spomienok by niektorým hrozilo doživotie. Samozrejme nepredpokladám, že by jemu hrozilo niečo podobné. Najskôr jemu a jeho rodičom súd (či kto) naparí povinnosť dvakrát do týždňa navštevovať mravoučné kázania o tom, akého nemorálneho činu sa dopustil. Nie som psychologička, aby som dokázala fundovane posúdiť možnú mieru vplyvu na vývoj tohoto dieťaťa, ale sedliacky rozum jednoznačne hovorí, že to nemusí úplne dobre dopadnúť. Advokát diaboli by namietal, že vážne mohla utrpieť dievčinka, ktorá sa stala obeťou toho malého zvrhlíka. Opäť, všetci sme nejako vyrastali a nemám pocit, že z nás vyrástli sexuálni devianti.

Pred rokom mi na letisku vo Washingtone oznámili, že moja letenka bola vyžrebovaná počítačom a vyhrala som detailné preskúmanie batožiny a nielen tej. To, že pred zrakom stoviek ľudí sa mladý muž s rukvicami na rukách prehrabával v mojom spodnom prádle mi nepripadalo zrovna morálne. O hodinu neskôr stojac rozkročená pred dlhým radom stresovaných ľudí s ženskou rukou v mojej podprsenke som sa cítila jemne povedané nedôstojne.

Mám pocit, že tu stoja oproti sebe dve veci. Morálka v spoločnosti a morálka spoločnosti. Ak sa jednotlivec správa nemorálne, má byť za to potrestaný. Ale ak sa v spoločnosti vyvíja tlak na verejné odsúdenie malého chlapca za to, že hľadal svoje sexuálne ja, tak nie je chyba v ňom. Preto mám pocit, akoby začalo byť niečo zhnité v Kráľovstve Dánskom. V krajine, ktorá ako prvá otvorila verejnú diskusiu o dodržiavaní ľudských práv.