Hic sunt leones

Biele miesta. Očakávania a obavy. Krátke správy a zvonenie neznámych čísel. Akosi som začala nesmelo, tento rok. Odmietam stretnutia a čítam knižky, kde sa človek baví s mačkami, lebo tým jediným rozumie. Zabudol čítať aj písať.
Ja sa cítim asi tak...ale ani tým mačkám nerozumiem. Viem, že by som mala odvážne začať rok, nový život. V pláne je kopa nových vecí a dokonca zmena rodinného stavu. Akosi príliš váhavo sa odvažujem nad tým čo i len rozmýšľať.
Ten, čo ma svojou veľkosťou zatieňuje na zastávkach a skrýva ma zvyčajne do obrovského kabáta, leží so zápalom pľúc a je zrazu menší ako ja. Takmer vôbec so mnou nerozpráva.
Boli časy, keď každý ďalší rok bol horší, ako ten pred ním. Naučila som sa báť. Potom sa veci zvrtli a pri bilancovaní som sa usmievala. To odvtedy, čo poznám toho veľkého.
A teraz tie biele miesta. Človek nikdy nevie, čo ho ide práve stretnúť. Neviem prečo nad tým najviac uvažujem vždy na začiatku roka. Niekto nám to takto stanovil. Asi som predsalen konformistka.