Horúca polnoc

Vydali sme sa na polárnu expedíciu. Ešte v piatok. Áno, ten piatok, ktorý sa zapíše do histórie štyrmi mŕtvymi a stovkami zaviatych áut. Neviem, prečo sme to robili, ale práve v ten deň nás napadlo, že s tou kuchyňou treba niečo robiť. Keď už sa blíži ten Silvester a my sme zavolali do nášho malého prenajatého bytíku zopár najbližších. Ako nižšia stredná tireda spoločenskovedne vzdelaných ľudí samozrejme nemáme auto. Tak sme sa vybrali autobusom do toho veľkého nákupného areálu dizajnovaného pre lepšie situovaných. Cesta od zastávky k miestu, kde predávajú hmoždinky a vruty trvala pol hodinu a vyzerala ako cesta na severný pól. Nevadí, zvíťazili sme. Dokúpili ešte zopár vecí, pomohli niekoľkým dobrým ľuďom vyhrabať ich tátoše spod snehu, nasadli do autobusu a dovŕšili polárnu expedíciu s úsmevom na tvári. Sme idioti, je to jasné, ale ako dobrodružstvo celkom dobré.

Nezostalo však bez následkov. Po hodinovom vŕtaní do steny začal Švéd prejavovať prvé príznaky. Najprv som tie kvapky potu prisudzovala nadšenému kutilstvu, ale keď sa zrútil do postele s horúčkou nad 38, bolo vymaľované. Zopár telefonátov a sklamaných hlasov a bolo po Silvestri. Už tretí deň sa hráme na doktorov, ale keďže sme spoločenskovedne vzdelaní, teplota neklesá a ja len dookola varím čaje a vetrám plachty. Polnoc som strávila s teplomerom v ruke, s druhou rukou na čele spiaceho pacienta. Boli sme niekde pri štyridsiatke Celzia. Tak nás zastihol Nový rok. Som sa na ňho usmiala.
V televízore ktosi slávny povedal, že Silvestra treba tráviť s niekým, koho milujete. V tom prípade to bol krásny večer.