Začarovaný kruh

Mám taký správny, tichý večer. V samote, ktorá dnes vôbec nedesí. Samota, o ktorej viete, že nie je vynútená. Samota naplnená tisíckou túžob a...je to večer úžasného pokoja. Už som tento pocit nemala tak dlho. Väčšinou sa borím toľkými neistotami, strachmi a očakávaním problémov...
Keď nemá problém, tak si ho vyrobí. Vždy sa treba trošku báť. Pre istotu.
To som si kedysi dávno vypracovala permanentný pocit, že ak je všetko v poriadku, tak sa stala niekde chyba. Chyba v programe. Zadefinovala som si svoj život ako neutíchajúci kolobeh veľkých starostí pretkávaných tými malými.
Objektívne šťastia a úspechy boli len výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo. Všetko to začalo v čase, keď som bola úplne dole. Tam, kam už dnes ani nedovidím, tak je to hlboko. Mala som pocit, že keď si zadefinujem život ako reťaz problémov, nič ma negatívne neprekvapí. Všetko už bude len lepšie. Fungovalo to.
Lenže, čo sa deje dnes večer? Kde sú moje verné priateľky - obavy? A pritom sa ide toľko vecí zmeniť, celý môj život sa asi uberie úplne iným smerom a ja tu sedím a usmievam sa ako šialená Viktorka.

Čo je to za človeka, ktorý namiesto toho, aby čumel z okna a tešil sa z vlastného pokoja, uvažuje nad tým, či by sa nemal radšej báť?