Pre toho, kto bol celý rok dobrý

Na svätého Mikuláša, neučí sa, neskúša sa....no a sme v kýbli. By som chcela vidieť šéfa, ktorý by na toto skočil. Robota musí byť urobená, aj keby traktory padali ako v nemenovanej reklame.
By som ani netušila, že takýto vzácny sviatok pomoci chudobným sa dnes odohráva, keby včera večer neprišiel môj chlap z práce a nepripomenul mi...a ja doma v horúčkach zabalená v dekách, s červeným nosom a hlasom o päť stupňov hrubším (čo už je dosť fatálne vzhľadom na moje basové hlasové rozloženie)som zdvihla pohľad a zaúpela. Nič pre ňho nemám, peňaženka prázdna a žiadna zvyšná energia na dodatočné nákupy.
Ako dieťa som absenciu finančných prostriedkov riešila tým, že som z Kamaráta vytrhla plagát Patricka "Švajza"-ako sme ho vtedy volali a dala ho mame do čižmy. Milovala ako všetci Hriešny tanec. Otca som vybavila ešte rýchlejšie. Vybrala som z chladničky pivo a šup s ním do otcovej topánky. Mama sa tradične dojatím rozplakala a otec sa urazil. Že z neho robím opilca. A navyše to pivo po celej noci v kožušine rozhodne nebolo "jako ze sedmýho schodu".
Včera som musela teda zaloviť v starých dobrých praktikách. Jedna možnosť bola vytrhnúť z Cosmopolitanu z Belfastu ten fantastický zadok, čo si všimol hneď, keď som prišla domov a vybalila "švestky". Zvolila som romantickejšiu formu a napísala krátky list bez pointy, ktorému rozumejú vždy len tí dvaja. Ráno si akosi dlho obúval topánky a akosi dlho sa so mnou lúčil. Boli aj vážne vyznania lásky. Matne si pamätám, ešte som spala.
Ale bolo to krásne ráno. Jako ze sedmýho schodu.