V krajine bez slnka

Tak a máme to opäť raz za sebou. Ako keď človek mihne očami a urobí sa taký malý vietor okolo. Malá epizóda v živote človeka, bez vážnejších dôsledkov. A hlavne som rada, že som už doma. Je to neuveriteľne dôležitý pocit mať sa kam vrátiť a vedieť, že niekto čaká. Ten týždeň som strávila okrem iného v spoločnosti Solženicynovej Rakoviny a bola to výborná spoločnosť.
Na pozadí sa odohrávali príbehy ľudí spred päťdesiatich rokov, ktorí zomierali a nemohli sa nikam vrátiť. V spoločnosti bez duše strácali ľudia svoje telá. Sprievodca po duši človeka, môj sprievodca v osamelosti medzi množstvom cudzích ľudí.
Aj to ma nútilo o všetkom veľa rozmýšľať. A tri úvahy sa opäť raz vynorili ako tri zlaté vlasy deda vševeda.

Lietanie
Vždy znova ma fascinuje pocit, že pri nastupovaní do lietadla sa človek úplne a bezvýhradne odovzdáva do rúk niekoho, koho nikdy nevidel, nikdy neuvidí a pozná iba jeho hlas. Naučili sme sa bezvýhradne dôverovať stovkám ľudí, z ktorých jeden konkrétny ( s menom, rodinou a vlastnou históriou) nás vynesie do niekoľko kilomerovej výšky, kde sa nedá dýchať a teploty neumožňujú prežiť. Vždy uvažujem, či sa pilot dobre vyspal, či sa nepohádal so ženou a či ma bezpečne dostane dolu. Pri nastupovaní som ho aj letmo vzhliadla. Chvíľami som potom váhala, či som v dobrých rukách. Nakoniec nás ten chlap dolu dostal.

Cudzinci
Tento týždeň som prežila v spoločnosti ľudí z 19 krajín. Teda z dvadsiatich, ak rátame aj toho Solženicyna. Myslím, že som veľa pochopila. O iných, aj o sebe. Téma bola diverzita a inklúzia a testovala som ju na sebe. Tisíc predsudkov.
Iračan z Bagdadu bol presvedčený, že Európan musí byť katolík alebo protestant. Ak nie je, potom musí byť už iba komunista. Nevedel, že sa už rozpadol Sovietsky zväz. Dávno. Blonďavej Petry sa nepýtal, či s ním pôjde na izbu. Len jej to oznámil. A bol v šoku, že nešla. Povedal, že v Európe je život, v Iraku smrť. Pohľad som zapikovala do zeme. V sekunde.
Pri návšteve základnej školy sa Jamajčanka čudovala, že nevidí dovnútra. A keď sa dozvedela, že deti išli plávať, tak skríkla: "Veď je vonku zima!". A o chvíľu: "Plávajú vnútri????? O môj bože". Bola úžasná, stále sa usmievala a drkotala zubami. A to bolo v Belfaste tak, ako u nás na jar.
Nigérijčan nedokázal spočítať svojich súrodencov a jazyky, ktorými hovoril. Prvé číslo sa pohybovalo okolo dvadsiatky a druhé okolo jedenástky. Klobúk dolu.
Tisíc mikropríbehov.

Severné Írsko
Je fascinujúca krajina. Ľudia tam rozprávajú jazykom, ktorému ani angličania nerozumejú. Považujem za biologicky nemožné, aby niekto hovoril tak rýchlo. Nepočuť to na vlastné uši, nikdy neuverím. Žijú svojim katolícko - protestantským konfliktom, ktorý nemá s náboženstvom nič spoločné. Je to v nich hlboko uložené a je to cítiť na každom kroku. V meste dlhý múr a nenávisť. Bojujú s tým sami dlho, bojujú sami so sebou.
Majú jedno šťastie, začínajú sa im tam sťahovať Ázijci, Poliaci a rôzni "Iní". Začínajú chápať, že ich striktné delenie je absurdné. Veľa o tom hovoria...za okrúhlym stolom.
V krčme sedia mladí frustrovaní chalani a po štvrtom pive vykrikujú rasistické poznámky. Srší z nich agresivita. Chvíľu ešte potrvá, kým sa diverzita dostane zo štvorhviezdičkového hotela do krčmy.

Na záver už len maličká vec. V Belfaste majú indické centrum v kresťanskom kostole. Obrovská kamenná budova a vnútri ružoví sloni a zlaté sošky bohov. Mali sme sa pred vstupom vyzuť. Ja som myslela na našich pánov farárov a im príbuzných katolíckych politikov. Asi by dostali infarkt, keby to videli. Ja som bola pozitívne šokovaná. Zdá sa, že sa to naozaj dá. Aj bez molotovových koktejlov.