Bola som tam

Boli nás tam tisíce. Na pochode proti rasizmu. Na demonštrácii. Na pietnom akte. Akokoľvek si to nazvete.
S touto témou dlho pracujem. Nebola som tam len preto. Dotýka sa ma to ako človeka. Už roky ma trápi ignorancia ľudí. Väčšiny z nás sa dotklo, že musel zomrieť človek, aby ľudia prišli.
Keď zabíjali Anastáziu Balážovú v jej dome skinheadi, takmer nikto sa neozval. Dnes sa ozvali tisícky ľudí. Chcem veriť, že sa časy menia. Že to nie je len preto, že to bol kamarát z internátov. Že sa to dotklo rovnako všetkých.

Mne sa dnes stala zvláštna vec. Keď sme išli po Novom moste, ktorý si skinheadi často vyberajú za bezpečné miesto pre útok, bolo to viac než silné. Fotili nás desiatky ľudí. Nie všetci boli novinári. Mnohí mali zahalené tváre. A mne behalo hlavou tisíc myšlienok.
Ale jedna bola silnejšia. Bála som sa.
Odrazu som cítila, ako sa možno bojí každý Róm, Arab, Afroameričan, keď ide v noci po ulici. Na malú chvíľu som to celé pochopila. Bola som chránená davom, policajnými hliadkami. Aj tak som cítila strach. Organizátor podujatia je môj priateľ, otec rodiny. Možno dnes tiež zaspáva so strachom.
Ak nič dnes večer nemalo význam, tak toto hej. Opäť som raz išla so sklopenou hlavou.
Chápem rodičov rómskych detí, ktorí sa boja ich poslať na strednú školu do okresného mesta. Často mi vraveli, že majú o svoje deti strach. Rozumiem.

Veľmi chcem veriť, že to ľuďmi dnes aspoň trošku pohlo.