Kým stihneš otvoriť oči..a opäť ich zavrieť

Ani človeku nevytrávi po obede a už sa stmieva. Je to zrazu celé také iné. Všetko sa neuveriteľne zrýchľuje. Ako keď v hodine smrti má prebehnúť celý život pred očami. Pred nedávnom som konštatovala jeseň a už aj tá máva pomaly na rozlúčku. Bez bielej vreckovky. O to istejšie.
A nám sa neustále strihá meter. Všetkým do jedného. Keď som bola dieťa, tak som si myslela, že v roku "dvetisíc" budem strašne stará, vydatá, s kopou detí a život budem mať za sebou. Na prahu dospievania som sa spýtala mamy, kedy mi narastú prsia. Urobila vážnu kalkuláciu a dala verejný prísľub. Do osemnástky ich máš, ani sa nenazdáš. A ja na to, že v osemnástke sú mi na nič, že by som ich potrebovala najneskôr v šestnástich.

Je rok 2005 na sklonku a ja nie som ani stará, ani vydatá, nemám kopu detí ani prsia.
Nejako mi tie detské výpočty nesedia. Takýmto tempom sa ani nenazdám a život sa bude mihať pred očami ako vo filme.

Paradoxne pomalé a tiahle sú spomienky. Len toť víkend a stalo sa toľko vecí. Bol aj krik, aj láska. Bolo kino aj les. Dokonca aj nedopečená bábovka preložená palacinkami v reštaurácii. Na istotu. Bolo takmer všetko, čo sa stane za celý život. Niektorí vyskúšali aj trnky :-).
A dialo sa to neuveriteľne pomaly.

Ako v obľúbenej básni: "Ono sa vlastne nič nestalo. Iba to bolo všetko strašne krásne"...ako v živote...opatrne dodávam ja.