V dobrom aj v zlom

Tak sa mi vydala. V sobotu, v dedine, bez veľkých cavikov, ale šťastne. Moja kamarátka, s ktorou sme drali vysokoškolské lavice, cestovali na stovky miest po Slovensku, keď sme sa snažili poznať realitu. Máme to v popise práce.

Každá sme absolútne odlišná, máme tisíc rozdielnych názorov, žijeme úplne iné životy a v súkromí sa v podstate ani nestretávame. Ja každému hneď o sebe všetko vyzvoním, kedykoľvek sa rozplačem, lebo nemám pocit, že je to prejav slabosti. Ona sa o pocity príliš nedelí. Ako keby ma nechcela zaťažovať. Niekedy ma to strašne trápi, ale už som si trošku zvykla. Viem, že keď mi nakoniec povie, je to prejav absolútnej dôvery.
Mám ju rada. Keď som sa po týždni vrátila z Tatier, tak mi povedala, že sa strašne tešila, kedy prídem, lebo bezomňa to v práci za moc nestojí.

A v sobotu som ju videla pred oltárom, strašne peknú, s miernym cynickým úsmevom (aký len ona dokáže mať)a neuveriteľne šťastnú.
Jednu vec máme úplne spoločnú. Veríme na lásku, staráme sa o svoje vzťahy a chceme žiť pekný život. A na pekný život stačí dosť málo a aj to málo si vážime.

A ak teraz v závere poviem, že sa volá Rybka, tak všetci, čo ju poznajú, sa jemne pousmejú. A budú vedieť. A ostatní určite pochopia...