Ešte pár mesiacov a budem si paňou...snáď

Len pomaly rozdýchať...len nech to znova nepríde, nech sa necítim zle. Prvé príznaky už mám. Chvenie v žalúdku - čoby chvenie...kŕče ako svet. Včera som na obede toho moc nezjedla. Vlastne ani predvčerom. V noci som ledva zaspala, po tisícnásobnom rátaní ovečiek. Sny boli úžasné, radšej ani nehovoriť. Mám ju. Ráno prichádzam do práce a neviem, kde začať. Nechuť pracovať??? Hmm, to bude ono. Teším sa na víkend, túžim odísť do lesov a už sa nevrátiť. V zime to tam asi bude blbé. Nie, zostávam. Alebo spravím niečo iné, len neviem čo. Asi by som sa mala znova rozhodnúť.
Ďalšia dávka zmien v mojom okolí. Niektorí odchádzajú ďaleko za novým životom. Iní mi vravia, že si treba užívať slobodu. Tretí druh mojich súčasníkov - v tomto prípade súčasníčok, zakladá rodiny. Aj ja chcem, aj ja...ale čo?
Najlepšie bolo v sobotu, keď prišla Janička a v jemnom posede na zemi som pár hodín mala pocit, že je to presne tak, ako má byť. Že to chcem takto a nie inak, že sa môžem dlho rozprávať a len tak byť a nič neriešiť. Potom som sa ešte dlho usmievala. A s mojim chlapom sme mali pekný víkend. Taký, ako ľúbim najviac na svete. Že sa navzájom doberáme a potom montujeme stôl so stoličkami a večer sa okúpeme vo vani. Teda iba chvíľu, lebo on je moc veľký a absorbuje všetko teplo z vody za desať minút.
A od pondelka rána niečo nie je v poriadku. Hej, treba niečo zmeniť. Neuróza je pripravená vyštartovať po mne. Moje povolanie analytičky ma núti k zamysleniu...pondelok-porada, zhon, deadline, falošné úsmevy. Analýza ukázala hovno. Je to jednoduché. Musím zmeniť prácu. Ešte pár mesiacov.