Želanie mať želania

Zas ma to chytá. Tá moja tragická bezmocnosť. Neviem, čo sa deje, ale neviem zastaviť tisíc myšlienok. Možnože aj trochu viac. Už ich ani nerátam. Ráno som videla kominára. Snáď po sto rokoch. A náhle som nevedela, čo si mám v rýchlosti zaželať. Všetko aj nič. Všetko mám a zároveň...ja neviem. Nevadí, aj tak som nemala na sebe gombík. Kominárov je závratne málo, menej ako kedysi a gombíkov na oblečení tiež. Kedysi som ani nevedela, ktorý zo svojich gombíkov bude navhodnejší kandidát a ktoré zo svojich želaní je to, po ktorom túžim najviac. Dnes som nemala ani jedno. To je presne ten stav, ktorý zo všetkého najviac neznášam. Že niečo nie je v poriadku. Že uhýbam pohľadom ľudí a dotykom. A ja tak veľmi potrebujem dotyky.
Odrazu viem, čo som si mohla želať. Aby to takto nebolo. Aby som vedela v každej chvíli nájsť v sebe odpoveď. Možno by stačilo aspoň otázku. Aby som vedela pomenovať slovami, to, čo sa bojím si priznať. Ale ako to všetko stihnúť, kým kominár zájde za roh?
To sú tie chvíle, keď cítim samotu uprostred ľudí. Utekám od nich a to bolí ešte viac. A keď je dobre, tak sama sebe nerozumiem. Lenže vtedy sa nezamýšľam, len sa neuveriteľne teším.
A potom ďalšie ráno a náhodným výberom zas prichádza ten deň. Ešte to chvíľu potrvá, bude ma bolieť žalúdok a nebudem sa chcieť smiať. Ak človek nedostane aspoň jedno pohladenie denne, údajne mu zakrnie miecha. Hovoril jeden psychiater. Tuším je čas sa vrátiť.