tlaková níž

Po rýchlom, nie moc dobrom obede sprevádzanom typickým letným vŕtaním v meste som sa vrátila k počítaču. Tlak náhle poklesol tak, že sa len zúfalo rozhliadam okolo seba, či aj ostatní to cítia...že sa niečo vo vzduchu deje. Tvária sa zvláštne. Bude to asi tým dažďom, čo sa sem tuším rúti odniekiaľ zo západu. Odtieľ ževraj prichádza väčšina impulzov. Akýchkoľvek. A tak mi napadá, že tlaková níž je dobrá vec. Človeku unikajú myšlienky od všetkých tých podstatností všednej každodennosti. Tak aj mne sa stalo, že začínam myslieť na tisíc vecí, čo sa vlastne veľmi ťažko dajú pomenovať.
Včera sa mi po dlhej dobe podarilo zobudiť sa bez takého zvláštneho zlého pocitu. Voláme to vyhorenie. Množné číslo preto, lebo to máme viacerí. Stretávame sa a frfleme na systém. Na prácu, na to, že nás nikto nechápe a že naše snaženie vychádza navnivoč.Že nevieme nič zmeniť. Že všetci okolo sú ignosranti. Ja to mám tak, že non-stop zvažujem možnosti. Čo by som všetko mohla a čo nerobím. Prečo to nerobím...a potom zasa späť - či vlastne chcem niečo robiť inak. S malými prestávkami stále dokola.
Keď som mala v živote veľké ťažkosti ( a pár takých veru bolo), tak som sa naučila nekomplikovať veci. Vedela a chcela som byť sama so sebou zmierená a po chvíli aj spokojná. Keď ma všetci uisťovali, že som silná, tak som sa v duchu cynicky usmievala. Bola som taká strašne malá - nie vekom, ale silou. Lenže som sa naučila pomaly odolávať. A všetci ešte vraveli, že čas je najlepší lekár. A hovorila som si, že nech už ten čas prejde, nech už je dobre...
A teraz po rokoch si uvedomujem, že vlastne vtedy bolo dobre.Vtedy som sa odvážnejšie borila so svetom. Nemala som na výber. Nad všetkým som veľa premýšľala, ale cítila som, že rastiem. Že počúvam ľudí okolo seba. Že nedelím problémy na malé a veľké. Že si nemyslím, že ja som obeť, lebo mi zomrel najbližší človek. Že ma ostatní nechápu. Len sa so mnou nerozprávali, lebo sa to ževraj nemá. Tak som sa rozprávala sama so sebou.
Dnes je všetko inak. Mám veľa z toho, čo som vždy chcela a možno ešte čosi viac. Lenže to je na mňa akési moc jednoduché. Keď nemám problém, tak si ho vymyslím. A preto ma tlaková níž "tlačí" k starým dobrým otázkam o zmysle existencie a vôbec.
Mesiace sa borím s pocitom, že čo keď je to všetko málo. Že to robím zle. Strašne moc sa chcem zobúdzať s úsmevom a pokojom. Dnes sa mi to stalo. Len tak. Bez prípravy. Ako zmyslov zbavená som odišla z domu poloslepá - bez šošoviek, lebo som akosi nič neriešila. Nevystresovala som sa tak, ako každý iný deň len z toho, že idem do práce. Bolo to fajn.
Lenže prišiel ten tlak a ja cítim, že je to späť. Že opäť večer sa ma spýta môj chlap, že čo vlastne chcem. A ja mu zasa nebudem vedieť povedať súvislú vetu. Možno sa aj štandardne rozplačem. Niekedy mi je len tak normálne smutno. Stará koza a je jej smutno za mamou. Alebo len tak za niečím. Ono sa vždy nájde tisíc dôvodov na smútok. Ja mám teraz super dôvod. Je tlaková níž.