o tých, čo určite neblogujú

Tak, ako som sa úplne zámerne minulý víkend zahrabala v posteli, tak som túto sobotu vyšla na svetlo božie za umením, kultúrou a novými poznatkami.
A veruže som vôbec neľutovala.
Napriek veľmi zlému PR zo strany organizátorov výstavy, nakoniec sme tých "workers" od Salgada na hlavnej stanici našli.
Dozvedeli sme sa o všetkom na poslednú chvíľu, ale ono to je vlastne úplne jedno. Každopádne, všetko sa vydarilo. Aspoň podľa mňa. Iní nadávali na málo vzduchu, na nekvalitné popisky fotografií, na tisíc zbytočností, ktoré sa v kontexte obsahu výstavy javili ako absolútne hlúposti.
Desiatky fotografií ľudí, ktorí žili a pravdepodobne stále žijú v absolútne inom svete ako my. Ľudia, ktorí vstávajú o jednej po polnoci, aby prekonali sedemhodinovú cestu do krátera sopky, v šialenom smrade a neskutočných výškach. Ľudia, ktorí z tej sopky na vlastnom tele odnesú 60 kilogramov tuhej síry, aby zarobili toľko, čo my minieme vecer v krčme. Teda, pravdepodobne ešte oveľa menej. Samozrejme, že menej - uvedomujem si pri spomienke na piatkový večer.
Napriek tomu je vidieť v tvárach tých ľudí niečo, čo u našincov asi ťažko kedy uvidíme. Neviem, či sú šťastní. Netrúfnem si o takomto živote hovoriť ako o šťastí. Ale v tých tvárach bol akýsi zvláštny pokoj.
Odvtedy neustále rozmýšľam, čo sme stratili my, v tom "civilizovanom svete", keď vlastne všetko máme a stále trpíme nejakým nedostatkom. Asi by som nešla na hranice Barmy hľadať pokoj v tvári. Asi by tí ľudia tiež mali radšej môj tik v oku z nedostatku pokoja. Nechcela by som sedem hodín kráčať do krátera sopky. Chcela by som mať ten pokoj v tvári doma. lebo ja ho mám prečo mať. Všetci ho máme prečo mať. Len stačí pochopiť, čo je naozaj dôležité.
To by bola paráda, keby títo ľudia mohli blogovať. Strašne veľa by som sa naučila. Ale oni neblogujú - ledva prežívajú.