malé radosti veľkých ľudí, čo si mysleli, že už sa nedá...

Ráno som volala otcovi. Môjmu starému, životom potrápenému a unavenému otcovi. Ráno, len tak, lebo som sa naňho tešila. Ešte pred mesiacom som sa dlho odhodlávala mu zavolať, lebo mi bolo ťažko. Vždy mi rozprával, že sa mu nechce žiť, že ho znova bolia nohy a tlak je v závratných výškach, že nemôže chodiť, že znova zdraželi lieky a že gróf Esterházy (ako volá z neznámych dôvodov ministra financií I. Mikloša)je kretén, čo nerozumie ľuďom. Chápala som ho....mala som zlé svedomie, a nemohla som s tým nič robiť.
Keď som ho prišla navštíviť, tak najpozitívnejšia správa bola, že ho chce opäť nejaká dôchodkyňa - vdova, ale že jemu ženy môžu byť ukradnuté. Tá jeho (naša) tu už dlho nie je a inú nechce. Zasa zlá správa - vlastne. Bude sám.
Dnes mi zdvihol telefón vysmiaty, taký akýsi iný.
Brat doniesol domov prednedávnom psa. Bolo z toho zle. Otec musel protestovať, už len z princípu. Stále protestuje. Že ho bude mať na krku, že je s "tým" len oštara.
Pri prvej návšteve som ho našla v obývačke na štyroch, ako "psíkovi" (nové meno pre "to") nahrádza kamaráta. Pred mesiacom nemohol chodiť, teraz je stále na nohách. Žiarlil, keď sa pes usalašil na nohách mne a nechcel sa s ním hrať. Nedovolil nám ho ísť večer vyvenčiť, lebo "vám ujde, on je zvyknutý na mňa".
Pred mesiacom som ho ledva prehovorila, aby sa zdvihol a ubolenými nohami prišiel k nám na návštevu. Dnes nadšene povedal, že príde aj s "malým" (ó, už tretie meno za dva týždne).Teším sa zo svojho otca. Jedna z vecí, ktorá ma vždy najviac trápila, bolo to, že mu neviem pomôcť. Že je smutný a nepustí nás k sebe - svoje deti.
Nakoniec pustil k sebe "toho malého psíka" a zrazu je nám všetkým lepšie. Aj si viac voláme, aj mi do telefónu povie "mačiatko, myslel som na teba". Mačiatko je pre zmenu jedno z mojich asi dvadsiatich mien, ktorých autorom je môj starý, životom unavený, ale zrazu úplne úžasný otec.