to, čo sme kedysi viazali ružovou stužkou

Tak a už som definitívne pochopila, načo sú staré listy, diáre a zápisky všetkých možných druhov. človeku sa vedia vrátiť spomienky, pocity a vône, akoby to bolo včera.
Nedávno som čítala tri roky starý e-mail. To som ešte chodila do školy, mala som tisíc iných stresov a bola som čerstvo zamilovaná. Hlúpe riadky tliachania do vetra sa ukázali ako neuveriteľný dokument. Cítila som vôňu tej chvíle a ešte stále mi lietajú motýle v žalúdku od tej zamilovanosti, čo som vtedy cítila.
Dnes je všetko úplne inak, tisíc vecí stratilo to čaro začiatku a je z nich niečo úplne nové. Asi už nie sme takí romantickí, ako sme boli kedysi, čo?
Lenže vtedy (si pamätám), som mala stále strach, že či ti nebude vadiť to, čo som spravila, či správne reagujem, či to nezabalíš s prichádzajúcim novým týždňom.
Teraz z toho zostal len ten mail a moje motýle (warholove?) v žalúdku.
Je to neuveriteľne úžasný pocit vedieť sa vrátiť a nemusieť s bolesťou spomínať. Usmievať sa na vtedajších hlúpostiach, keď sme nevedeli, kam pôjdeme spať. Dnes už vieme, dnes máme všetky sny splnené a každý deň vymýšľame nové. Ono sa toho vlastne až tak moc nezmenilo. Len sa už dobre poznáme. Vieme si tisíc vecí odpustiť skôr, ako sa stanú. A pritom sa na seba hneváme stále za to isté. A presne to mám na tom tak strašne rada. Vedieť a nevedieť zároveň. Vždy znova nájsť tri roky staré veci. Diár z detstva a našu prvú spoločnú fotku. Nežiť z minulosti, ale postaviť na nej všetko, čo príde.
Teraz len dúfam, že o ďalšie tri roky, keď nájdem tieto hlúpe riadky, budem mať opäť motýle v žalúdku. A ty sa na mňa budeš hnevať stále za tie isté veci. A ja ťa za tie isté veci budem stále milovať. Ako vtedy, keď si v Krakowe našiel správnu cestu domov. Vtedy, keď sme kvôli mne zablúdili. Ako potom neskôr ešte toľkokrát...