Blízke stretnutia tretieho druhu

Včera som sa vrátila z cesty do detstva. Asi som sa dávnejšie chcela trošku toho detstva zbaviť a tak som sa moc nevracala, ale ono si ma našlo samo. Po dlhých rokoch sme sa vybrali s mojim chlapom na úplný východ a ešte aj sever tejto krajiny, kde ľudia hovoria takmer úplne iným jazykom, ktorému rozumejú len tí, ktorí tam žijú alebo prežili každé prázdniny v detstve. A ešte aj ich lásky. Rozumejú, lebo musia. Lebo chcú počúvať a pochopiť. Tak sme sa vrátili, počúvali a veľa pochopili.
Stretnutie s celou veľkou, rozvetvenou a neustále sa rozrastajúcou rodinou, ktorá nemá koniec, lebo aj ten posledý v rodine má ešte nejakú rodinu. Každá minúta by stála za opis, ale niektoré chvíle boli pre mňa viac. Preto sa pre mňa odohrali tri dôležité príbehy. A keďže sú pre mňa najdôležitejší ľudia, tak o nich.


Maroš
Vo Výrave bývala odjakživa jedna rómska rodina. Teda cigánska, pravdaže. Hovorilo sa, že sú to sluší cigáni, tak ich v dedine aj odzdravili. Ale boli to predsalen cigáni, takže nám babka zakázala sa s nimi hrávať. Nadarmo. Boli fajn, bola s nimi kopa zábavy a mali malého brata Maroša, ktorého som úplne zbožňovala. Lebo bol malý, neuveriteľne krásny. Skrátka, mala som na ňho slabosť. Celé dni som ho objímala. Chcela som mať také dieťa.
V sobotu som si išla do obchodu kúpiť cigarety. Prvýkrát úplne verejne (pousmiala som sa, ako sme sa kedysi skrývali za obchodom). A pred obchodom ma ktosi pozdravil. Tie isté oči, krásne zuby, len o desať rokov viac. maroš. Až sa podomnou zachvela zem, ako v Hemingwayovom románe. Povedal mi, že teraz je tam nuda. "Keď ste sem chodili vy, tak to bolo super. Ale to som bol malý. Škoda". A zaiskrilo sa mu v očiach. Ja som sa opäť pousmiala. Škoda.

Jarka
Jarka má o tri roky viac ako ja, dve krásne deti a rakovinu kolena. Teda, dnes už neexistujúceho kolena. Učí sa chodiť s protézou. Celá rozvetvená rodina prežila peklo. Poznám rakovinu celkom dobre. Denne som stretávala ľudí, ktorí už dnes nežijú. Jedno som sa naučila - neprepadávať panike. Jarka to zvládla. Kedysi som si s ňou nemala čo povedať. Boli sme z iných svetov a nemali sme takmer nič spoločné. Iba rovnaké matky, ktoré boli zhodou okolností sestry. Teraz to bolo iné. Nemám rada, keď sa hovorí o ľuďoch, akí sú silní...keď zvládajú chorobu. Ale nech rozmýšľam, ako chcem, lepšie slovo ma pre ňu nenapadá. Niesla na sebe ťarchu celej rodiny, ktorá pred ňou stále plakala a pochovávala ju zaživa. Rozprávali pred ňou o nej samej tak, akoby tam nebola. Pomáhali a pomáhajú jej, ako vedeli. Bez nich by to možno nešlo. Ale to, čo bolo najťažšie, zvládla s prehľadom ona sama. A stala sa z nej krásna, úžasná dáma. Kašľať na to, že nemá nohu. Ja by som kľudne chcela mamu bez nohy. Ale tá mala rakovinu žalúdka, pľúc, mozgu a ešte neviem čoho. A bez toho sa nedá. Štvalo ma, že plačú za Jarkinou nohou. Ona je bez tej nohy taká akási lepšia.

Mika

Mika je moja druhá sesternica. Tiež súčasť detstva. Neoddeliteľná. Boli sme vždy prepojené a vo Výrave stále spolu. Každá sme úplne iná, strašne často sme sa hádali. Ale boli sme si blízke. A stále sme. Ona jediná vedela o chorobe mojej mamy a nikomu nič nepovedala. Držala slovo. Ona si tiež prežila hrozné veci. A stále ich prežíva. Potrebuje utekať z osídiel zväzujúcej rodinnej lásky. Sme na opačnom konci jedného spektra. Ona má rodiny až moc, ja príliš málo. Obe sme kvôli tomu nešťastné. Ale spájajú nás podobné veci. Aj keď už nie sme spolu, často mi chýba. teraz bude veľmi ďaleko, ale ja viem, že sa ku mne ešte viac priblíži. Mám ťa rada, Mika.

A ono sa toho stalo ešte oveľa viac. Tisíc drobných vecí. Ale opäť som raz pochopila, ako strašne veľa mi dajú drobné, obyčajné stretnutia. Formujú mi život. Nikoho z týchto ľudí v blízkej dobe nestretnem. Škoda.