Kto má na výber?

Stále mi behá po rozume jeden príbeh. Ešte stále z môjho výletu do detstva. Neviem prestať nad tým rozmýšľať, aj keď sa ma to vôbec nijako netýka. Pri prechádzke po dedine som zbadala úsmev ženy, ktorá sedela v okne a kývala na mňa. Iveta, Marošova mama. Mala som pocit, že sa strašne teší. Samozrejme si ma pamätala ešte z detstva, tak sme prehodili zopár radostných, aj keď trochu formálnych fráz. Že sa Maťo oženil a Janka s Ivetkou už majú malé deti. A že má fotky zo svadby. "Ukážte", kričím na ňu. Zalezie do domu a o minútu stojí predomnou aj s fotkami. Celá šťastná rodina, v neuveriteľne gýčovom rámiku svadobnej fotky. Otec na vozíčku. Že sa o ňho stará už päť rokov a vymieňa mu plienky. Že prestal úplne chodiť a rozprávať a ona jediná mu rozumie. Že nemôže nikam odísť, aby sa mu niečo nestalo.
A potom to prišlo. Že ju celý život týral, že mlátil ju aj deti do bezvedomia. Že utekala z domu, aj keď nemala moc kam - v noci. Že jej mama pravdepodobne zomrela preto, lebo spadla z okna, keď pred ním utekala. A teraz sa o ňho Iveta stará. Je ešte stále mladá, roky utekajú. Zo života nič nemala, deti vyrástli.
A ja neviem, či ju mám ľutovať, obdivovať alebo zatracovať. Rozmýšľam, aké má možnosti. Vôbec žiadne. Nikdy by si neodpustila, že ho nechala len tak. A vlastne, ako len tak? Vyhodiť na ulicu? Je Rómka, nemá v dedine žiadnu rodinu a nikto jej nepomôže. Vymieňať plienky mužovi, ktorý ju a ich deti celý život mlátil. Rozprávala to človeku, žene, ktorú naposledy videla, keď bola ešte dievčatko. A ja som tam stála ako malé dieťa bez slova, s pohľadom upretým do zeme.
Celý rozhovor trval desať minút. Desať minút z môjho života a celá jej bolesť. Naozaj si už nemyslím, že človek má vždy na výber.