čo sa nemení ani za hranicami...rešpekt - ségro

Bola som cez víkend v Brne. Splniť si ďalší zo snov. Vidieť, ako hrá naživo Morcheeba. A vidieť Lucyu. Dvojitý zásah. Radosť až do dna. Bola som trochu unavená z celého týždňa a zmätená z nevydareného cestovania (kedy autobus existoval, potom na tabuli neexistoval, ani na informáciách neexistoval a v skutočnosti predsa existoval a podávali aj kávu). Myslela som, že nedôjdem. Už som si v poslednej dobe aj odvykla od zorganizovaných spoločenských udalostí a celovíkendových žúrov. Tak som sa trošku bála, že opäť raz zistím, že som strašne stará.
Ale zistila som len, že som pekne mimo, keď farmaceutka Lucya riešila so svojimi kolegami perfúzie mozgu (či také niečo). Informácia, že som "přes sociální vědy" bola úplne dostatočná a jemný úsmev na tvári veľavravný. Ja viem, žiadna exaktnosť. Nevadí, mala som čas chvíľu byť len sama so sebou.
S Lucyou sa už stretávame zriedka, už sme každá inde (najmä geograficky a aj v tých "vedách") a svoje večné a ďalekosiahle nostalgie a obavy riešime každá zvlášť. To je mi dosť ľúto. Kedysi sme sedeli na terase chaty, len my dve - v tme, s fľašou vína a veľkými očakávaniami od života. Lenže to sú veci, ktoré zostávajú a formujú. Tak ako nás. A keď sa to opäť stane, po dlhšom čase, o to lepšie. Strašne veľa vecí sme si povedali a ešte viac nepovedali - nemuseli sme. Zas sme po rokoch začali naraz hovoriť to isté. A pri koncerte Kontrafaktu sme si dali nový pozdrav - "Rešpekt - ségro".
Pred koncertom som mala zvláštne vibrácie v žalúdku. Tešila som sa ako malé dieťa. Neviem, či sa naozaj môže moravské publikum natoľko líšiť od slovenského - zjavne môže. Nežiadam od ľudí, aby šaleli v dave, ani aby začali robiť hadíka a tancovať všetci spolu. Možno som čakala aspoň atmosféru. Dosť dlhú chvíľu nebola. Ľudia okolo nás sa rozprávali ako v rade na banány. Väčšina stála akoby počúvala prejav prezidenta o stave republiky. Lenže my dve šialené sme si vytvorili priestor (teda, on si vytvoril nás - ani sme sa nesnažili, možno sa len miestni báli, že im pošlapeme nôžky) a tancovali sme ako najaté.
A to ma asi dostalo. Usmievala som sa ako malé dieťa, keď sa teší z nejakej pre nás úplnej banality. A nemohla som prestať. Tak sme sa do toho vložili, že nič zrazu nebolo dôležité, ani zlé. Časom to pochopili aj ostatní a záver sa niesol v grandióznom duchu. Tí vyholení chalani pred nami, čo sa tvárili, že sú tu za trest za verejné pohoršovanie, dokonca ku koncu začali rozkošne pokyvkávať hlavami. Akoby uznanlivo. Hej, bolo treba uznať - klobúk dole.
Po takýchto koncertoch (a je ich veru dosť málo) sa pristihnem, že neviem lapiť dych. Že sa mi nechce nič povedať, len to nechať všetko doznieť. A doznieva to ešte stále. Som veľmi šťastná, že som tam bola. Že som tam bola s Luckou. A že ešte niekedy určite pôjdem. Že sú veci, ktoré sa skrátka vôbec nemenia...