Iba dnes

Toto je ten čas, keď je jasné, že jeseň je usadená úplne hlboko a len tak neodíde. A usadila sa aj vo mne. Mám pocit, že je všade okolo nejako zvláštne ticho. Nikto sa neozýva, iba tí, ktorým naozaj záleží. A tí sa navyše usmievajú..aké slnko zrazu. A pritom prší a ja sa stále častejšie pozerám z okna, aj keď viem, že by som nemala. Že by som mala stihnúť dorobiť dnes toľko vecí. Spomenula som si na takýto deň pred niekoľkými rokmi, keď som ešte v tme ráno v autobuse počúvala Deža Ursínyho a všetko len tak išlo okolo. A pozerala som na staršiu dámu pri mne a rozmýšľala som, na čo myslí...keď je takto vonku a jemne mrholí, tak chodím po ulici veľmi, veľmi pomaly a pozerám na ľudí. Všetko je len v takej zvláštnej hmle a ja sa snažím na chvíľu žiť ich životy. Vediem s nimi nemé dialógy a hľadím na nich dlhšie, ako by som mala. "Slečna, boli by ste taká pekná, keby ste sa usmiali, máte príliš smutné oči"..a ide ďalej. Starší pán cestou z práce. A potom iný, ktorý mi na rohu fúkne do ucha a zmizne, kým sa stihnem obzrieť. Masochisticky milujem to chvenie v žalúdku v tieto dni. Keď som zvláštne melancholická a ostatní so mnou. Keď nemám tragické myšlienky, len mi tak veľmi príjemne nie je dobre. Možno zajtra bude úplne iný deň a bude nadovšetko divný pocit "príjemného smútku". A ja sa budem samej sebe po toľký krát čudovať. Ale dnes sa asi pôjdem prejsť do ulíc. Veľmi, veľmi pomaly. A možno sa aj usmejem.