Občas "Rozeznávám"

Niekedy sa mi stane, že len tak niekde som a ostatní okolo mňa rozprávajú a ja tiež s nimi a potom zrazu strih a vsetko je hneď úplne inak. Ako včera, ked všetci stresovali, že kde v Pezinku zaparkujeme a v rádiu len tak, z ničoho nič, sa ozvala skladba, ktoru považujem za absolútny vrchol poézie. Rozeznávám...a mne zrazu bolo úplne jedno, čo sa bude kedy diať...len som si ako malá mucha odletela a srdce mi bilo akosi inak...môj chlap sa na mňa pozrel a hneď vedel, ze nesmie nič povedať. Že všetko bude v tej chvíli banálne. Že skrátka musí počkať, kým sa vrátim a budem opať s ním. A v časti "Máš podezření, že si vlastně zbytečná" sa mi tlačili slzy do očí a on sa len zvláštne usmial. Pozná ma, tak dobre.
Ako Mesko, ked mi v piatok večer povedal - Elka, tebe tak strašne fičí hlava, že s tým musíme niečo spraviť. Hej, Mesko, vravím si. Po ničom viac netužim. On je ďalsi zo zázrakov okolo. Človek, ktorý vie zachrániť nezachrániteľné. Aspoň na chvíľu, keď to najviac potrebujem. Je len zopár takých ľudí.
Večer, keď sa tak typicky jesenne zotmelo, mi typicky jesenne začala fičať hlava a padla na mna úzkosť najvačšia. Bála som sa čo i len pohnúť. Zas som odletela ako malá mucha, lenže teraz som sa neskutočne túžila vrátiť. A ked som sa vrátila, stará známa ruka mi hladila vlasy. Tá ruka, ktorá patrí tomu, čo sa občas zvláštne usmieva. Čo ma tak dobre pozná...