Medzi rečou

Rozhodli sme sa, že sa zoberieme. Len tak, v piatok, medzi rečou. Sedeli sme v krčme so strašne zvláštnou náladou. Obaja. Chodili okolo nás ľudia a ja som sa občas rozcítila, alebo som len tak zamyslene pozerala do neznáma. Mali sme obaja podobné pocity, že ľudia sa len tak hmýria a nič po sebe nenechajú. V tichu sme dopili a išli do kina. "Káva a Cigarety" - niekoľko úžsných príbehov o ničom a o všetkom naraz. Nedalo sa ísť potom domov. Tak sme vymenili pivo za červené víno a spomínali sme, rozprávali tak, ako sa to dá len s mojím chlapom. A zrazu, že zoberme sa. Vyzerá to, že nebude ani snubný prsteň. Moc na to nemáme. To víno sme zaplatili len tak tak. Zostali nám tuším tri koruny..ako v Podgorici na vlakovej stanici, keď sme si naozaj zle pozreli, koľko tá káva stojí. Potom sme mali pred sebou 24 hodín cesty s 50 centmi vo vrecku.
Asi preto to všetko chcem. Lebo viem, že aj s pár korunami môže byť dobre. Že mi nezáleží na vážnom pokľaku a kytici ruží. Že si to povieme len tak. Bolo to vlastne takto: "Počuj, keď budeme mať chuť a peniaze, mohli by sme sa zobrať". To sa si vnúčatám rozprávať nebude...Možno iba tak, medzi rečou.