O tej, čo nadovšetko rada tancovala čardáš

Už si vôbec nepamätám jej hlas. Vidím pred sebou len úsmev a iskriace oči, ktoré vždy mala. Celé detstvo som si myslela, že som adoptovaná a v puberte som si nahlas spievala, keď sa mi snažila niečo vytknúť. Raz som jej povedala, že ju nenávidím a ona potom celý večer plakala. A ešte vidím, ako vždy sedela na prahu dverí, keď som celé hodiny nemohla zaspať a ona tak strašne túžila vidieť "Kučeráčika" (neviem, naozaj neviem, aký seriál to bol, ale hlavný hrdina musel byť absolútny fešák).

A dnes viem, že som bola vytúžené dieťa. Asi sa budem rúhať, keď poviem, že ja som bola tá, ktorú milovala najviac na svete. Lenže tak to už vidím, asi preto, že to tak chcem vidieť. Moje vysvedčenia nosila ukazovať kolegyniam do práce a ja som sa neprekonateľne za ňu hanbila. A keď som sa biologicky "stala ženou", tak sa rozplakala. Vždy som vedela, kedy ide z práce domov, lebo celou ulicou znelo - "dobrý deň pani učiteľka" - deti zo škôlky vždy tak krásne kričia. A niekedy som prišla domov a pred dverami bolo dvadsať detských topánočiek, lebo "jej" deti sa chceli pozrieť na našu korytnačku.

Ešte si pamätám jej ruky, o ktoré sa dobre starala. Mala na nich hodinky s rímskymi číslicami. Vždy po takých túžila a so svojou túžbou sa zdôverila otcovi. Ten zobral na nákup kolegyňu a doniesol jej tak strašné hodinky, že sa to nedá ani opísať. A jasné, že nemali rímske číslice. Iba na margo, náš otec ju mal veľmi rád. Tak ich uložila do klenotničky a išla si kúpiť druhé. Tie mám dodnes, len čas na nich už dávno stojí. A ja to nechávam tak.

Ochorela, keď som mala čerstvých šestnásť. V čase, keď moje jediné problémy tvorili otázky, či ma niekto bude chcieť a či ten môj nos naozaj nie je príliš veľký (čo mi neskôr na moju veľkú nevôľu potvrdil aj jeden plastický chirurg a ja som ho musela dlho presviedčať, že s tým naozaj nechcem nič urobiť).

Všetko sa zmenilo zo dňa na deň a išlo to rýchlo. Mama vedela, že jej asi veľa času neostáva, tak bola skvelá. Už som sa za ňu nehanbila, hrdo som za ňou chodila na onkológiu, kde ostatným pacientom organizovala diskotéky a zábavné popoludnia. Bola som tam každý, každučký deň a veľa sme sa rozprávali. Hrozne sa bála a ja som sa bála ešte viac. Nie toho, čo bude s nami, ale toho, čo bude s ňou. A ona sa, potvora bála presne opačne. Keď sme za ňou chodili všetci štyria, strašne plakala. Keď som tam bola sama, tak sme sa smiali. Občas som jej prepašovala klobásu, ktorú už nijakovsky nemohla zjesť a schovávala sa s ňou pred lekármi. Už to bolo jedno.
Posledný deň som zásahom prozreteľnosti strávila v nemocnici celý deň. Normálne som bola poza školu. V nemocnici. Hrali sme spolu karty a ja som jedla banány. Nič viac si nepamätám. Len, že som jej silno kývala a zadržiavala som slzy. Nech vidí, že som silná...keď aj ona bola. Mama ich pravdepodobne zadržiavala tiež.

Odvetdy sme sa nerozprávali. Neverila som, že môže zomrieť. Tak som si to nejako nevedela predstaviť. Všetko je inak.
Dva týždne po pohrebe niekto u nás doma zazvonil. "Jej" päťročné deti stáli vo dverách s kvetinkami našklbanými u nás v záhrade. "Chceli sme doniesť kvety pani učiteľke, ale ona už nie je a tak ich chceme dať aspoň tebe". A ja som potom sedela na prahu dverí ešte dlho, veľmi dlho.

O týždeň to bude deväť rokov, odkedy zomrela. A mne je niekedy rovnako smutno. Čoraz častejšie myslím na to, že "moje jej" deti nebudú mať kam chodiť pozerať sa na korytnačku. A to mi je ľúto úplne najviac. Hrozne moc by som im to dopriala.