sufražetka naruby

Včera skoro ráno som žehlila svojmu chlapovi nohavice. Nič zvláštne, povie si smrteľník, väčšina žien to robí úplne pravidelne.
Ale vtedy ráno mi to došlo. Ani neviem, koľko krát som mu žehlila veci. Asi toľko, koľko on mne. Väčšinou si ich žehlí sám. A už to začína byť zaujímavé.
Nikdy sme to špeciálne nerozoberali, nedelili si úlohy a tak sa to nejako stalo. Rovnoprávnosť v praxi, bez násilných lobovacích praktík. Všetko robí ten, ktorý má práve čas, respektíve, ktorý práve niekam závratne nebeží. Alebo to zbuchneme naraz a potom je veget. "Čo dnes robíš, umývaš riady - alebo vysávaš?". Do pol hodiny sme vybavení.
Uvažujem nad tým, čo by povedali chlapi naokolo, keby ho videli, ako si žehlí veci. A neviem si odpovedať. Navonok v krčme by sa asi smiali, v praxi to možno robia úplne rovnako.
Ešte stále sme konzervatívni. Aj ja. Už len preto, že sa nad tým zamýšľam. Že sa občas pýtam samej seba, či som správna žena, keď všetko neurobím.
Lenže mne to takto strašne moc vyhovuje. A mám aj veľmi dobrý pocit, keď vstanem o hodinu skôr a v polospánku tie obrovské nohavice vyžehlím. A on sa potom na mňa nežne usmeje...

PS: Strašne, strašne nerada pečiem koláče :-)