Mála stredňajšia impresia

Včera som normálne odvážne zbalila caky paky a vypla počítač už o tretej, rýchlosťou svetla som opustila steny "inštitútu" a dýchala voľný vzduch.
A dosť som sa divila, koľko ľudí na ulici, aké svetlo a aká radosť. Prešla som sa na trh a kúpila všetku zeleninu čo mali. Asi mi tetky a ujkovia navážili viac ako som v skutočnosti kupovala, ale tie úsmevy "ešte sladké jabĺčka panička" stáli fakt za to.
A na oslavu úspešného kardivaskulárneho vyšetrenia sme s mojim chlapom doma varili halušky.
Nikdy som netrávila veľa času v kuchyni. Nie, že by som nerada varila, ale necítila som sa tam "doma". Včera to bolo iné. Kým bublala voda, tak som čítala knihu. len tak, príjemne, bez zbytočných rečí sme tam strávili hodiny, kým sa ruskí a naši fanúšikovia trúsili na štadión.
Potom už stačilo len otvoriť všetky okná, zjesť halušky a smiať sa na choráloch a tešiť z futbalovej atmosféry. Veď to aj nakoniec dobre dopadlo.

Úplne obyčajný deň. Lenže presne takéto dni bez šokujúcich zážitkov a scén zo života mám hádam úplne najradšej. Lebo mám z nich krásny pocit. Nič viac. A hlavne - nič menej.