Ako malá

Vždy mi prišlo neuveriteľne smiešne, keď davy mladých diev fanúšikovsky šaleli pri zočení nejakej tej celebrity. Áno, keď som bola malá, tak som si dala od Haberu podpísať tričko. Normálka. Odvtedy sa nič také nezopakovalo. Jednoducho som tie hviezdy nijako neprežívala. Ani neprežívam, treba dodať. Ale (?!).
Kráčam si tak rozvláčne mestom, ako to len ja dokážem. Obvykle zrýchlim až vtedy, keď ma predbiehajú nejaké dôchodkyne. Oproti mne zopár mladých mužov rovnako oblečených. A nutné dodať, mimoriadne dobre vyzerajúcich.
Áno, všetko bolo, očný kontakt - pozerám, pozerám a ten chlap mi je nejaký povedomý. Kde som ho ja už len videla? Sekunda, druhá, v tretej mi to došlo. Raul, kapitán španielskej reprezentácie. Minula som ich a v šoku som zastala, ústa roztiahnuté v divnom úškľabku. Keby som sa na seba pozerala z mimotelesného astrálneho pohľadu, asi by som neverila, že som to ja.
Ten úškľabok mi dlho nemizol z tváre.
Večer som doma robila rekonštrukciu prípadu..Takto som išla a táááákto o kúsoček som ho minula. Stretlo sa to tiež s divným úškľabkom.
Dnes si ten futbal určite pozriem. Ale z čisto osobných dôvodov. Bude tam hrať jeden môj známy.
Čo vám poviem, ako malá.