Ja sama

Chcela som len vedieť, či už spí...tak som sa k nemu naklonila. Zamrvil sa a z polospánku povedal, že sa nejde osprchovať, ani keby som mu za to zaplatila.
A že ma ľúbi.
Najčastejšie mi to hovorí z polospánku a ja len dúfam, že je to určené mne.

Ľudia sa delia na škovránkov a sovy a ja nie som nič z toho. Pracuje sa mi dobre aj ráno a večer nemôžem zaspať. Často teda ostávam v tichu sama, môj chlap ma buď podvedome pohladká alebo naberie lakťom pod rebro (raz ma aj sknokautoval na Pohode, keď sa snažil tancovať, ale už som mu to odpustila).
A tak sa v tom tichu preberám sama sebou, minulosťou a tušením budúcnosti a mojimi symptomatickými večnými pochybnosťami. Ako sa zjavia, tak sa vedia rozplynúť v sekunde. Ale je tu jeden problém. Viem, že ich môžem vždy znova očakávať. Že sú ako mravec na kružnici. Čím viac sa vzďaľujú, tým sú menšie ale o chvíľu sa znovu objavia akoby nikdy neodišli.
Je to také, ako keď sa človeku sníva dokola ten istý sen. Sníva sa dovtedy, kým sa nevyrieši vec, pre ktorú sa sen objavuje.
Dnes večer sa preberám tým, čo potrebujem vyriešiť ja. Čo ma vracia stále späť.
Keď sa o tom rozprávame s tým, čo sa chystá byť so mnou v zdraví aj v mojej trvalej hypochondrii, tak každá vyslovená pochybnosť stráca význam. Racionálne sa dá pár slovami vyvrátiť každá z nich. Mala som polhodinový prejav o márnosti nad márnosť a verbálne to skončilo záverom, že žijeme fasa život. Že nám nič nechýba.

Lenže prečo večer, keď dostanem pohladenie alebo lakťom pod rebro, tak často opäť vídavam mravca, ako sa blíži zo zákruty?
Kto ho stále dokola posiela?