Nájdete ma v stratách a nálezoch

Už je to tu zas. Panika. Namiesto toho, aby som rýchlo podokončovala tohtotýždňové veci, túlam sa londýnskym letiskom.
Vždy som v slohových prácach a listoch najskôr sovietskym a potom austrálskym kamarátom písala, že milujem cestovanie. To bola samozrejme len taká projekcia, lebo v čase písania so sovietskymi priateľmi nebolo moc kam cestovať a v čase austrálskych zas nebolo moc za čo. Čiže, milovala by som cestovanie, keby som cestovala.
Teraz aj občas cestujem a teda projekcia je kompletne zavŕšená, ale s tým milovaním...milovala by som cestovanie, keby som pri tom nemusela cestovať. Navyše sama.
Trpím totiž absolútne fatálnym orientačným zmyslom. Jeden príklad, aby bolo jasné, aké to až môže byť zlé. Stojím v neznámom meste na námestí, mapa v ruke a hľadaná ulica má byť doprava. Lenže, keď sa otočím chrbtom zistím, že "pravo" je vlastne úplne inde. Už som uvažovala, že si kúpim kompas a aspoň budem vedieť, kde je sever.

Inak, moje "pravo - ľavé" orientácie sú tiež dosť neakceptovateľné. Minule som na pár sekúnd chytila paniku, že srdce mám na inom mieste, ako som si celý život myslela. Potom sa to vysvetlilo, ale tých 10 sekúnd by som nikomu neželala. Skrátka, je to so mnou zlé.

No, a s takýmito vlastnosťami sa ja chystám letieť do Írska. Tak som sa zahrala na dobrodruhyňu (ó, čo to za slovo, ženy nemajú právo byť dobrodružné?)a túlam sa interaktívnou mapou letiska. Už to vidím. Budem tam behať ako splašená hus, slzy na krajíčku a keď už tretíkrát pôjdem dookola ako v Blair Witch, tak si sadnem, predýcham a uvidím pred sebou správny cieľ. Hlavne zachovať kľud.
Ešte zhodnotím programové vyhlásenie vlády a idem sa učiť cestu naspamäť.

Kedysi dávno na mňa vymysleli kamaráti slogan "Elka, na kompase strelka. S Elkou vždy vieš, kde je sever."
Tak to asi ťažko.