Ako v Petrohrade

Tak som dnes akási stratená. Ako v niektorých rozprávkach, keď sa ktosi úplne zmenší a vystrašenými očami hľadí okolo seba.
Väčšinou som stratená sama v sebe a všetci okolo sa smejú a ja mám pocit, že mi nikto nerozumie, keď mi vraví, že sa mám smiať aj ja.
Lenže dnes je to akosi opačne. Silno cítim okolo seba smútok iných ľudí...tých, čo stretávam z očí do očí, aj tých, ktorým som do očí nikdy nevidela. Rôznych blízkych ľudí.
A vôbec im nechcem hovoriť, nech sa smejú. Nebudem vravieť, že je dobre a o nič nejde.
Jeden z najdôležitejších pocitov, ktoré poznám, je možnosť precítiť naplno smútok. Nechať ho vojsť a pobudnúť. Je jedno, odkiaľ ten smútok prišiel a kam ma chce dostať. Naučila som sa s ním existovať bok po boku, aj keď on je vtedy veľký a ja taká malá. Mám rada svoje smútky, lebo sa stali súčasťou môjho sveta. A oni majú radi mňa, lebo ma často s láskou opúšťajú.

Ale neviem si poradiť so smútkami iných...viem ich pochopiť. Viem, čo by som robila, ak by boli moje. Ale neviem s nimi bojovať. A tak sa len ticho snažím na tých ľudí myslieť a dúfam, že aj ich s láskou opustia. Tie Smútky.
Dnes mám pocit, ako by som sedela na lavičke v Dostojevského knihe a prešli okolo mňa Raskoľnikov so Soňou. Neviem, čo sa deje.