Endorfíny za tristo

"Ty ma asi zabiješ...zasa som si niečo kúpila", prichádzam dnes s malou dušičkou domov. Ešte včera sme spoločne vyhlásili finančný bankrot a zaviedli vážny úsporný režim.
"Čo by som ťa zabíjal, ukáž...TO BUDEŠ NOSIŤ???".
Zásadne najradšej nakupujem sama a zásadne neplánovane. Nie som ten správny typ, čo elegantne vkráča do skúšobnej kabínky s dvesto kvázi - modelmi a potom jačí na predavačku, nech donesie väčšie číslo. A navyše sa ešte zdeprimujem, lebo zrkadlá v kabínkach majú obyčajne zoštíhľujúci efekt pre brutálnu manipuláciu kúpychtivých zákazníčok. V mojom prípade to znamená traumu na celý večer. Môj otec tvrdí, že sa nikdy nemám ukázať nikomu bokom, lebo mu zmiznem z obrazu. Je to genetické, vysvetľujem donekonečna...a zbytočne.

No, takže nakupujem nerada a keď sa mi náhodou zadarí, tak sa teším ako malé decko. Dnes behám po izbe omotaná dlhočizným šálom (netreba skúšať) a usmievam sa napriek finančnému bankrotu. Alebo vďaka nemu.

"Vieš čo by som chcel najviac? Dať ti raz v budúcnosti do ruky kreditku, nech si kúpiš čokoľvek sa ti zachce. Vyzeráš strašne rozkošnícky, keď sa takto tešíš."

No určite. A potom budem musieť elegantne vkráčať do kabínky s dvesto modelmi a tráviť tam tri hodiny pred tým strašným zrkadlom.
Mile rada zostanem omotaná dlhočizným šálom celý večer. Vyzerám pritom rozkošnícky :-)