piatok, decembra 16, 2005

Len či sa to pod stromček zmestí

Môj starý, dobrý otec. V poslednej dobe už viac starý, ako dobrý...ale otec našťastie zostáva. Starosti mi robí svojou večnou inakosťou starca. Keď som bola naposledy u ňho (teda lepšie povedané u jeho psa, už je zrejmé, kto v tom dome nosí "nohvice"), zašívala som perinu. Ešte nikdy v živote som nezašívala perinu, nikdy predtým sme nemali psa. Dávno som nebola v jeho izbe, ktorá sa rokmi samoty zmenila na neskutočný sklad spomienok, minulosti a žiadnej budúcnosti. Letmo pohádzané rôzne "elektromerače", papiere, gombíky, vysávač, fotka mamy v čiernom ráme a otca vo vojenskej uniforme. Fešáčisko to bol.
Chcela som nájsť tip na darček. Čo takémuto človeku k šťastiu chýba...keď už nič od života nečaká a žije svojou vlastnou, často neradostnou minulosťou... V skrini som našla úhľadne odložené vianočné darčeky za niekoľko minulých rokov. Pyžamo s visačkou a odlepenou cenovkou. Rukavice, šál a čiapka ešte nerozbalené. Až ma zamrazilo. Nie je mi ľúto minutých peňazí, nie je mi ľúto ani tých vecí. Hľadám motív a nenachádzam ho nikde. V tvári má stále taký polosmutný výraz, aj keď sa smeje.
Premýšľam, čo s týmito Vianocami. On mi darčeky nekupuje. Nič mi na Vianoce nedáva, ani peniaze, aby sa zbavil výčitiek svedomia. To mi až tak nevadí.
Len hľadám spôsob, ako mu urobiť radosť, ktorej sa on sám dobrovoľne vzdal. Skúsila som už snáď všetko. Teraz má zo všetkých ľudí na svete najradšej psa. Ten mu neodvráva a nenúti ho nosiť vyžehlené košele. Dokonca zjedol aj tú jaternicovo - jablkovú polievku (neklamem), ktorú v sobotu otec uvaril.
Odcudzil sa mi preto, lebo vo mne vidí tú, ktorú najviac na svete miloval. Až príliš často mi hovorí, že som úplne ako mama. Ale nie som ona a nemôžem s ním stráviť pokojnú starobu.
Asi mi to nevie odpustiť. Asi veľmi chce, ale jednoducho to nedokáže.
Tento rok mu nič nekúpim. Skúsim mu toto všetko povedať. Aj to, že je jediný rodič, čo mi zostal a že ho potrebujem. Že by som ešte strašne rada bola niekedy jeho dievčatko, Dorotka, alebo Vierka - ako mi vždy hovoril.

Nemá rád, keď používam slovo "strašne".

2 komentárov:

O 16 decembra, 2005 11:37 , Anonymous Anonymný povedal(a)...

el tak na toto naozaj neviem co napisat...asi by som ta len chcela silno objat a potajomky rozbalit a ponosit tie darceky,aby si si myslela...aj ked vediet budes...
Lucya

 
O 17 decembra, 2005 00:34 , Anonymous Anonymný povedal(a)...

lucka, ty vies, aka je s nim kopa srandy a ako vie strasne ublizit...len zial, to druhe teraz chvilku prevazuje. zial

 

Zverejnenie komentára

Prihlásiť na odber Zverejniť komentáre [Atom]

<< Domov