Kocky sú hodené

Ako veľmi sa vieme občas pohádať. Ako nezmyselne dokážem chrstnúť do ňho síru...zloba. Ako nesmierne mi na ňom záleží, že neviem prestať sa báť...že to bude inak. Ako sa nemusíme dlho udobrovať a presviedčať nekonečne o láske. Je implicitná, je v nás a to, čo bolo pred chvíľou je ako v minulom živote. A to, čo bude o týždeň je tak veľmi nepodstatné. Meníme sa každým dňom, naše životy sa menia a pritom sme už roky úplne rovnakí, spolu. Aj keď bez seba. Niekedy bez tiel, niekedy bez dlhých nočných rozhovorov. Kedysi som mu písala, že sa chcem schovať do jeho veľkej dlane. Pokojne by som sa tam zmestila ako Palculienka. Dnes mi to príde banálne, lebo som tam schovaná, neexponovaná, neznáma. Už tak dlho.
Ono už ani nevadí, že občas nemáme o čom, alebo že si hovoríme veci, čo iným prídu nezmyselné. Zakódované slová lásky v pseudovtipných frázach. Že niekedy stačí pohľad.
A bola som tento víkend zlá. "Povedz číslo od jedna do desať". "Štyri:" To som si mohla myslieť, len takto málo ma máš rád? Typické ženské hlúpe hry, čo sama neznášam. "Za dnes si viac nezaslúžiš. Zajtra môžeš mať pokojne desať".
Pokojne môžem vytiahnuť z osudia akékoľvek iné číslo. Je to jedno. Dnes dva, zajtra osem...kým sa pohybujeme v nejakom rozpätí...kým to nie je nula na jednej zo strán. Dovtedy budem dobrá alebo zlá. A on tiež. Najobľúbenejšia hra.