Zopár strán...

Občas bývam obdarovaná možnosťou čítať knihu, ktorá sa stane výhybkou v mojom živote. V mojom myslení a vnímaní sveta. Je to až príliš zriedkavé a keď sa to stane, neviem od nej odísť. Hýčkam ju, odkladám každú pasáž na zvláštne chvíle. Už som tu raz spomínala Solženicynovu Rakovinu. Väčšinu kníh prečítam za pár dní, na poslednej strane pozriem na niekoľko sekúnd do neznáma a idem ďalej. Na túto si vyhradzujem chvíle absolútneho ticha a pozornosti. Každá veta z reálneho sveta je tak banálna, každé moje slovo v tomto článku je pri nej banálne. Ale musím.
Ešte pár posledných strán a zbohom. Lenže tých pár posledných strán...s každou ďašou vetou sa mi spomaľuje dych. Akoby nepísal človek. Akoby to bola samotná podstata. Podobenstvá, ktoré sú hlboko prítomné v celej knihe sa v tomto závere stávajú hrozivo skutočné. Nielen pre tú obrovskú krajinu v päťdesiatych rokoch. Nielen pre človeka, ktorý umiera na rakovinu. Hlavne pre mňa, môj život...jeho obraz v hlave. Už nejde ani tak o dej...samotné slová a ich spájanie žijú vlastným životom. Akoby sa hýbali. Kdesi vo mne.
Farby, zvieratá a muž, čo sa narodil do chorého sveta. Ešteže po tom všetkom dokázal písať...