Náhoda

Včera večer som ako obvyklé posledné večery nemohla zaspať, tak som preventívne po pol noci prepínala kanály. Vo chvíli, keď som videla, že TA3 vysiela takmer hodinu po polnoci Dzurindu stečeného z krvi, bolo jasné, že je nejaký prúser. Obvykle sa Dzurinda tvári, akoby práve vyhral zlatú medajlu minimálne v desaťboji. Chvíľu nebolo jasné, čo sa deje...ale evidentne niekto zomrel a bolo ich viac.

Tak ja už naozaj neviem. Asi každého napadlo, že je dosť bizardná situácia, keď vojaci v stále zamínovanom Kosove fungujú pol roka (alebo koľko) a potom skončia niekde na maďarsko -slovenských hraniciach v lese.

Ja však uvažujem nad niečím úplne iným. Jeden chlap to prežil, zavolal svojej žene, stratil spojenie a je v košickej nemocnici. Jeden chlap to prežil. Veci sa stávajú každodenne, ľudia zomierajú. Lenže ak ste jediný, kto prežil, tak je to myslím silná káva. Ja sa v živote neviem vyrovnať s tisíckrát menšími nápormi. Je skvelé, že prežil. Ale nezávidím mu ani minútu ďalšieho života.
Navyše si takéto veci neviem vysvetliť. Asi mi na to chýba viera v boha a snažím sa ju nahrádzať nejakým zvláštnym fatalizmom. V bežnom živote si celkom vystačím s náhodami. Lenže toto sa mi už akosi nezdá. Jednoducho mám pocit, že toto nemože byť len tak. Že sa niekto s nami hrá nejakú absurdnú hru. Na pozadí mojich divných stavov všetko do seba akosi začína zapadať.


Mám pocit, že prežitie toho jedného chlapa akosi znásobuje pocit zo smrti všetkých ostatných. Také obrovské zrkadlo...neviem, čo mi to behá po rozume. Už len dúfam, že sa ten vojak nevolá Jakub.

Kieslowski kedysi dávno natočil film Náhoda. Tri krátke príbehy. Vlastne len jeden, ktorý sa v istom momente kvôli náhode (zmeškaný vlak) začne vyvíjať tromi rôznymi spôsobmi. Pointa je však v tom, že vo všetkých troch prípadoch tento príbeh skončí úplne rovnako. Tak takto nejako to vidím. S tými náhodami.