Prešľap

Všetci žijeme svoje dvojaké životy. Máme svoju osobnú históriu zapísanú niekde vo vráskach alebo v denníkoch...alebo kdesi inde. Na tom nezáleží. Zaujímavý na tom všetkom je spôsob, akým jednotlivé príbehy vyberáme, oprašujeme a používame pre ďalší život. Ľudí máme odstupňovných podľa toho, koľko o nás vedia. A koľko na nás vedia. Väčšina oťukáva novoprišelcov dlho a ešte dlhšie a časom sa im otvára ako kniha, samozrejme s prihliadnutím na mieru blízkosti dotyčného. Často to býva tak, že ľudia sa zbližujú poznávaním a potom vzďaľujú hlbokým poznaním.
Naše trináste komnaty však ostávajú totálne uzavreté. Naše tiene a čierne hodiny. Nie, neklameme. Len hovoríme len časť pravdy. Všetko nevie nikto a väčšinu len tí, čo potrebujú vedľa mňa prežiť. Minule mi niekto naznačil, aké som to mala v živote ťažké. Ja som sa nadýchla a celé to vyklopila. Úplne od podlahy. Všetko. Teda, takmer. Posledná krabica v trinástej komnate zostala zavretá. Dotyčnú osobu to úplne zlikvidovalo a mňa ešte viac. Otvorená pandorina skrinka. Nič nie je čiernobiele a komnaty treba otvárať opatrne. Ten výstup bol úplne zbytočný a žiaden tieň nezmizol. Navyše tá osoba bola v rebríčku čakateľov na intímne detaily až kdesi naspodu.
Nedá sa povedať všetko. Nemá sa povedať všetko. Neskoro.