Čo je lepšie?

Ešte pred pár dňami som sedela doma v nervozite a veľmi pomalom pracovnom rozbehu. Väčšinu času som trávila uvažovaním nad tým, či sa takto na voľnej nohe uživím. Nič sa mi nechcelo robiť a hľadala som tisíc výhovoriek. Zobrala som zopár malých kšeftíkov skôr pre radosť ako pre peniaze. Nie, skôr pre peniaze ako pre radosť. Tak je to.
Večer som skučala na gauči, že chcem ísť k moru...lenže dilema maxima. Buď mať kopu práce a nemať čas k tomu moru ísť, alebo nemať kopu práce a nemať za čo nechať si vyštípať oči v soli.
V ten večer som to vyriešila tak, že som sa napustila do vane. Po pár minútach prišiel Švéd a nasypal mi tam kilo soli, nech mám more. Už chýbal len nekonečný horizont.
Dnes zopár mailov a zopár telefonátov a zdá sa, že k moru vyrazíme. Keď to všetko dokončím a postíham. Čiže nikdy.
Zo samej depresie o nedostatku som sa akoby mávnutím prúta prehupla do definitívneho pochopenia. Nebudem robiť to všetko, čo som sľúbila. Nepôjdeme k moru, ale možno do Terchovej alebo kamsi do lesa. Nedá sa mať všetko.
Radšej soľ vo vani ako žalúdočné vredy.