Obnovený revír

Keď sme so Švédom začínali tvoriť spoločnú formáciu, mali sme závratnú potrebu niečo vlastniť...také, čo by nás akože spájalo a vyjadrovalo a vystihovalo. No, lenže na dieťa bolo samozrejme priskoro a rovnaké čiapky s iniciálami zrovna neboli to pravé orechové. Už si teraz ani neviem poriadne spomenúť, aké boli tie naozajstné prvotné pohnútky. Skrátka, rozhodnutie padlo na ryby. Niekde sme vyhrabali mikroskopické akvárium a napustili vodu, dali štrk a nakúpili ryby. Tie malé boli len tak do počtu, ale tie dva skaláre....čierny a biela, Merton a Arendtová....vyjadrovali všetko, čím sme vtedy žili. Sústredili sme na nich všetku svoju pozornosť. Ostatné malé si to asi všimli a začali postupne vyskakovať. Akvaristi by sa držali za hlavu, že toľko rýb na taký malý objem...prirodzenou selekciou zvíťazili naši šampióni. Merton chytil akúsi chorobu a keď som sa vrátila z konferencie vo Viedni, plával hore bruchom. Ako to povedať jemne....bol celý obhryzený. Antropomorfizácia našich rýb bola trochu predčasná. Arendtová hojednoducho zožrala.
Tak sme sa upli na ňu, rástla do krásy a bola taká krásna, že sa v tom akváriu už ani nevedela obrátiť. Sedemkrát sme jej zachránili život, keď sa v noci pravidelne pokúšala vyskočiť. Vždy sme sa zobudili na jemné búchanie plutiev o parkety. Antropomorfizovaná ryba volala o pomoc. Sme si aspoň mysleli. Zakaždým sme vyskočili z postele, oprášili ju a vrátili späť. Áno správne, akvárium sa má zakrývať.
Tá ryba bola skvelá...keď sa k nej blížil Švéd alebo ja, začala tancovať rituálny tanec "Dajte mi žrať". A my namäkko sme ju vždy poslúchli. To preto tak rástla.

Už je asi mesiac po nej. Raz sme sa v noci nezobudili. Dnes sme však tradíciu obnovili. Bez skalárov...malé drobné rybičky sa splašene ponevierajú po obrovskom šesťlitrovom akváriu. Zakrytom. Švéd im práve vyrába osvetlenie.

Dieťa sa nateraz odkladá.